monolit pretne nebesá
vo dve
vetvy stromov zrastajú
a korene tiež
pripravujúc sa na
koniec sveta a
sú dve nebesá
potom štyri
a toľko koľko nebies
je potrebných
panva naráža o zadok
a si natoľko dominantný
až si submisívny
až si rovnoprávny
dlaň zviera prsník
vlasy
krk...
všetko má na chvíľu poriadok
pot nenápadne kvapká na obliečku
schne ako prečítaný riadok básne
krásne záchvevy malej smrti
zvonia vo veži zvieranej
pulzujúcimi mrakmi
a vtákmi omielaná
najstaršia pieseň
znie sladšie ako inokedy...
znie skutočnejšie
znie...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár