"Som náboj. Opustil som maternicu zásobníka a mierim niekam. Viem, že je to jeden konkrétny bod a viem... že tam letím rýchlo.
Situácie sa míňajú závratne. Aj prítomnosť pozostáva len z obrazov. Musím pozerať dopredu... nesmiem sa ohliadať, inak sa všetko rozmaže.
Je ich toľko, ktorí zblúdia do lesa, preletia terčom, drevom. Je ich toľko, čo preletia hlavami a srdciami omylom. Keď si náboj, nebuď zblúdilou ranou, ale živým atentátom. Preleť tou najdôležitejšou hlavou, tým najnádhernejším srdcom. Buď ako Davidov kameň a zabi Goliáša alebo vyleť zo zlatej hlavne, priloženej k hlave Boha.
Som náboj. Horúce olovo s ortuťovým jadrom. Až trafím cieľ, rozprsknem sa na milióny kúskov a moja esencia bude nerozoznateľná od bezvládneho cieľa."
***
Počul som báseň o básni. Pomyslel som si, že je to ako keď žiadaš známeho človeka o autogram a povieš: "Toto od vás iste chce kopa ľudí, ale rád by som od vás mal autogram." a povedalo to mnoho ľudí pred tebou. Pomohlo by, keby si povedal: "Viem, že mnoho ľudí vraví, že toto od vás chce mnoho ľudí, ale..."
Ale načo to vlastne chceš? Načo chceš konštatovať že vieš? Ide o to, vyčleniť sa od nich? Byť v tomto malom bode, v príprave na akt podpisu papiera... unikátnym?
Počul som báseň o básni a zabudol som.
***
Raz som kráčal v lese a boleli ma nohy. Bola to dlhá chôdza a jeleňa nikde. Plece ma bolelo od remeňa pušky. Dlhý lov. Piaty deň poľovačky. Bol som zarastený a podľa mojich bežných štandardov som asi smrdel. Sadol som si k borovici a z plecniaka vytiahol klobásu a mierne naplesnetý kúsok chleba. Poobzeral som sa po korunách stromov, cez ktoré presvitala modrá obloha a začal som jesť.
Keď som bol na konci klobásy a dojedal som previnilo posledný kúsok chleba, uvidel som asi v sto metrovej vzdialenosti podo mnou parohatú siluetu... Klobásu som hodil do ihličia a okamžite so msi priložil pušku na plece. Jeleň. Zboku. Bol som našťastie v závetrí. Namieril som na komoru a pomalým prítlakom stláčal spúšť tak, aby ma výstrel prekvapil. Jeleň sa na mňa pozrel a prst mi akosi ochabol. Len si tam tak stál a obzeral sa okolo seba.
"Chlape," šepkal som "ani nevieš na akom si razcestí."
***
Lúka vonia materinou dúškou. Opodial čľapoce malá riečka.
Črieda koní uteká. Na chrbtoch nesie duše mŕtvych, ktorých odvádza do zabudnutia.
Mohutný čierny žrebec sa potkne a zlomí si nohu. Padne a bolestivo híka. Jeho život končí. Duch, čo na ńom sedel sa dvihne zo zeme a opráši. Kôň sa upokojí keď si k nemu sadne a priehľadnou rukou mu hladí hrivu.
Veľké čierne oko slzí.
Duch si pre seba šepká...
"Bol som náboj. Opustil som maternicu zásobníka a dopadol... nikam."
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
coleshepter
9. 5.mája 2013 11:41
Prečítala som od teba už veľa vecí, ale toto je mega, hlavne ten začiatok
Napíš svoj komentár