Kráčam prázdnou chodbou starej budovy, slabo osvetlenou lúčmi sviečok naukladaných popri stene. Blikajúce sviečky vrhajú na steny tiene. Slabo osvetľujú zájdené holé steny, na ktorých kedysi viseli obrazy.
Kráčam po červenom koberci posypanom bielymi lupeňmi kvetov. Vo vzduchu sa vznáša ich vôňa. Kráčam za tichou melódiou, vychádzajúcou spod ťažkých dubových dverí na konci chodby.
Kráčam s radosťou v srdci no so slzami v očiach.
Ťažké dubové dvere sú zamknuté. Do zámky pasuje len starodávny vyrezávaný kľúč, ktorý neustále nosím na krku.
V ruke zvieram chladnú zlatú kľučku. Potichu ju stláčam a otváram dvere. Hudba z klavíra neprestáva znieť. Púšťam dvere, ktoré sa za mnou slabo zabuchnú.
Stojím v izbe ponorenej do tmy. Zatváram oči a zhlboka dýcham. Do pľúc nasávam zvláštnu vôňu. Vôňu, ktorú môžem cítiť len tu. Vôňa dreva, levandúľ a niečoho, čo v našom svete neexistuje. Niečo, čo nepoznám. Tak sladká omamná vôňa no zároveň tak korenistá a štipľavá.
Pod oknom s hrubými bordovými závesmi stojí netypický klavír na ktorom slabo bliká sviečka osvetľujúca časť izby.
Netypický klavír biely ako sneh s čiernymi klávesmi ako uhlie. Na drevenej podlahe sa povaľujú fotky. Mnoho fotiek. Znova a znova sa po jednu skláňam. Vidím na nej seba a klaviristku. Sedíme spolu za klavírom a hráme našu obľúbenú pieseň.
Neďaleko klavíra je vysoké kožené čierne kreslo. Stúpajúc po fotkách sa k nemu pomaly presúvam. Klaviristka sedí ku mne chrbtom. Hrá, akoby o mne nevedela.
Izbu odrazu napĺňa svetlo jasnejšie a belšie než jarný sneh. Pichá ma v očiach. Hreje ma pri srdci. Zvuky klavíra zosilneli. Za oknami sa strhla zimná búrka. Na moment sa izba premieňa na to, čím kedysi bývala. Na stenách sa začínajú maľovať kvety, na podlahe je mäkký koberec ako mach. Staré, ošúchané drevo dostáva svoju niekdajšiu podobu. Nadobúda lesk a vôňu.
Odrazu sa rozleteli okná dokorán. Do izby vtancovali malé chumáčiky snehu, vietor vykrúcal fotky do tanca. Jemne pohladil okraj šiat klaviristky a nadvihol ich.
Klaviristka otočila hlavu smerom ku mne a usmiala sa. Klavír vydával čoraz jemnejšie zvuky až nakoniec utíchol.
Izba znova ošedivela a zahalila sa do úplnej tmy. Okno bolo zavreté, ťažký záves zatiahnutý. Na stenách boli staré ošarpané kvety, na drevenej podlahe boli popadané kúsky omietky. Starý klavír spal hlbokým spánkom pod bielou plachtou.
Podišla som k dverám. Na dlhej chodbe bola tma. Žiadna sviečka, žiadne lupene. Potichu som zavrela dvere a zamkla.
Ležala som vo vlastnej posteli. Jediné miesto, ktoré milujem a kde sa rada vraciam, miesto, kde ju môžem stretnúť som znova opustila. Môžem tam však zájsť kedy chcem. Stačí len zavrieť oči a...
Vymyslený príbeh
Komentuj
3 komenty k blogu
1
antifunebracka
16. 5.mája 2014 21:42
krasne, magicke, mnohoznacne
Napíš svoj komentár