Svedok

V nesprávny čas na nesprávnom mieste.
V nesprávnu hodinu v nesprávnej situácií...

Prechádzala sa cez les.
Vnímala to ticho prírody.
Vnímala jej vôňu.
Vnímala jej krásu.
Užívala si jesennú prechádzku.
Milovala jeseň.
Milovala tú farebnosť.

Nad hlavou sa jagalo štrbavé slniečko, vietor sa pohrával s poslednými listami, poslednými odporcami, ktorí nie a nie spadnúť z konárov.
Bola na svojej obľúbenej prechádzke. Bola akurát tak v polovici. Práve vykročila na cestičku, ktorou by sa dostala nazad domov.

Odniekiaľ sa ozval výkrik a prosby ženy. Zľakla sa. Pridala do kroku. Výkriky sa stupňovali. Ozval sa hlas muža.
Hádali sa.
Kričali.
Nadávali.

Ponáhľala sa smerom, odkiaľ prichádzali hlasy. Našla ich.
Zostala prikrčene stáť za kríkom.

Žena kľačala na zemi a držala si hlavu. Muž stál nad ňou s natiahnutou ľavou rukou, ktorú mal tesne pri jej spánku. Pravou rukou ju držal pod krkom.
Nevšimli si ju.
Nemo ich sledovala a zvažovala či utiecť. Už sa zberala na odchod, keď sa lesom ozval výstrel. Žena padla na zem.

Zľakla sa a tlmene vykríkla. Neverila tomu, čo práve videla. Stiahla sa na štyri a snažila sa odplaziť preč.
Muž jej výkrik nepočul. Zložil zbraň, poobzeral sa a pobral sa smerom von z lesa.

Posledných pár krokov a bola by z dohľadu.
Vo vrecku jej však zazvonil mobil. Srdce sa jej rozbúchalo, ruky roztriasli. Rýchlo siahla do vrecka po mobile a vypla ho.
Ľahla si na zem.

Začula kroky, ktoré sa k nej približovali. Lámali konáriky schované pod lístím. Šuchotali. Krík, za ktorým čupela sa pod náporom zlomil. Počula silné prasknutie.

Oči mala zatvorené.
Nedýchala.
Srdce ju tlačilo na hrudi.

Kroky stíchli.
Pomaly sa nadvihla a otočila sa.

Oči sa im stretli.
Týčil sa nad ňou mohutný chlap. Mieril na ňu zbraňou. Vedela, že prosenie o pomoc jej nepomôže. Do očí sa jej predrali slzy, v hlave sa premietol celý život.


„Zvedavcov nemám rád!“ bolo posledné, čo počula.

Lesom sa už druhýkrát ozval výstrel. Strelil jej kúsok od srdca.
Pôvodný cieľ, srdce, netrafil.
Zohol sa k nej, pošmátral jej bundu. Vzal mobil a doklady. Vystrel sa a odkráčal.

V bolestiach ležala na zemi.
Po lícach stekali slzy.
Ako animovaný film, sa jej pred očami premietol ten moment.

Moment, kedy ho spoznala.
Moment, kedy sa zamilovala.
Moment, kedy zistila, že na život nebude sama.

Len oni dvaja stáli na obrovskom pódiu.
Len oni dvaja medzi sebou súperili.
Len oni dvaja spolu tancovali.
Len oni dvaja sa zvádzali.
Len oni dvaja vedeli, že to nie je len tanec...

Ležala na lístí. Tak mäkkom, tak studenom, tak suchom.
Vnímala to ticho prírody.
Vnímala jej vôňu.
Vnímala jej krásu.
Milovala jeseň.
Milovala tú farebnosť.
Milovala listy.

Rukou vedľa seba zahrabla a jemne tak pohladila zem. V dlani zovrela list, ktorý sa jej zachytil medzi prstami. Zadívala sa na oblohu nad sebou. Pomedzi koruny stromov sa predieralo slnko, šteklilo jej tvár.

Z konára sa odtrhol červený list a pomaly sa vznášal vzduchom. Padal jej priamo na tvár.
Usmiala sa.
Na moment zavrela oči.
Chcela cítiť jeho váhu.
Chcela cítiť jeho vôňu.

Spod viečok sa vyliali posledné kvapky sĺz.
Z posledných síl sa nadýchala a zašepkala.

„Roman...“

List dopadol na jej tvár.
Konármi stromov zatriaslo, spustil sa silný vietor.
Listy zo zeme tancovali vo farebných víroch.
Zo stromu nad mŕtvou dievčinou opadali všetky listy.
Na strome nezostal žiaden list.
Spoločne padali k zemi.
Spoločne padali k jej telu.


Zahalili ju.
Pokryli jej celé telo.
Obliekli ju do farieb prírody.

Rozlúčili sa...

 Záchod

9 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu