-Zavi? - spýtala som sa rozospato.
-Čo ty tu ešte robíš? Prečo si nešla naspäť na intrák? -
-Chcela som počkať na Lenkiných rodičov, - zívla som si.
-Ak chceš počkám s tebou, - usmial sa.
-A ty si tu čo tak dlho? Nešiel so ešte? -
-Mal som takú „kratšiu“ kázeň od otca, - povedal smutne.
-Chúďa moje, - pohladkala som ho po líci.
-Ale som rád, že som šiel tadiaľto, - usmial sa, no aj tak ho niečo trápilo.
-Čo sa deje? Niečo ťa trápi. Vidím ti to na očiach, - pozrela som mu do smutných očí.
-Ale nič..., -
-No tak, - súrila som ho.
-Vieš no.... Ja viem, že som toho veľa pokašľal. Viem, že sa nepoznáme strašne dlho, ale aj tak ťa neskutočne milujem. Ja neviem, čo si mi porobila, ale musím na teba stále myslieť. Mal som veľa dievčat...- chcela som mu skočiť do reči.
-Viem, čo sa o mne hovorí. A nebudem sa hrať na neviniatko. A viem, že ťa to bude stále prenasledovať. Ale i tak sa ťa chcem spýtať, - zatajila som dych, - chceš so mnou chodiť? Znie to možno smiešne, ale ja si chcem byť na istom. Keď ťa vidím s nejakým iným chalanom mám chuť mu vraziť, -
-Takže ma chceš vlastniť? - spýtala som sa pobavene.
-Ty vlastníš moje srdce, - usmial sa detsky, - Tak chcem aj ja tvoje, -
-A ako vieš, že ho už nevlastníš? -
-Fakt? - spýtal sa prekvapene.
-Dajme tomu, - usmiala som sa.
-To znamená, že ma ľúbiš? -
-Dajme tomu, - povedala som mu zas.
-Takže všetko, čo si mi dnes povedala, teda to že ma miluješ a nechceš, aby som odišiel, je pravda? -
-Dajme tomu, -
-Takže spolu chodíme? Oficiálne? -
-Dajme tomu, -
-Takže keď ti poviem, že aj tak budem musieť odísť na dva týždne preč, nenahneváš sa na mňa? -
-Dajme tomu, -
-A keď ťa budem teraz chcieť pobozkať, tak budeš protestovať? A nie že povieš zase dajme tomu! -
Zasmiala som sa a pritiahla som si ho k sebe.
Išli sme spolu so Zavim za ruky smerom na intrák. Lenkini rodičia prišli okolo 4 a tak som sa s nimi porozprávala a nakoniec som sa s nimi a s Tomom rozlúčila.
-To s tým odchodom na dva týždne si myslel vážne? - prerušila som ticho.
-Uhm, - odpovedal.
-A kam ideš? -
-S otcom na dovolenku. Že vraj potrebujeme na seba čas, lebo ma zanedbáva kvôli práci. Pravda, chce mi dohovoriť, poznám tieto jeho triky, - vzdychol si.
-Na dva týždne? To kam idete? Teda kam chodí primátor a jeho syn na dovolenky? Na Kanárske? -
-Teraz sú v móde Seychelly, - povedal vážne.
-Aha, no sorry, nevedela som, že ešte aj dovolenky sú podľa módy, -
Xavier sa zasmial. Zastali sme pred intrákom.
-Tak asi dobrú noc, - povedal mi na rozlúčku.
-Skôr dobré ráno, - poznamenala som.
-Nie, ešte dobrú noc. Nechcem aby táto noc skončila, -
-Radšej nech skončí, aby mohla prísť krajšia, - usmiala som sa a dala mu pusu na ústa.
-That´s all? - protestoval Zavi.
-Yes, my Darling, - žmurkla som naňho a pobrala som sa dovnútra.
-Toto na tebe milujem, - zakričal ešte Xavier.
-Čo? - spýtala som sa.
-Ako si ma dokážeš omotať okolo prsta, že túžim po tom aby sme boli zase spolu, -
-Dobrú noc, - zakývala som mu naposledy.
Zobudila som sa okolo pol jednej poobede. Nemala som na nič chuť, tak som len ležala a hypnotizovala plafón.
Zazvonil mi mobil. Neznáme číslo.
-Prosím? - zdvihla som lenivo.
-Ahoj, Geri. Tu je Lenkina mamina, - ozvalo sa z druhého konca.
-Ah... Dobrý deň. Ako sa má Lenka? -
-Lepšie, už sa prebrala. Chcela by som ťa poprosiť, či by si jej doniesla nejaké tie veci, lebo my sme priviezli len také základné, -
-Aha, no jasné. A kedy mám prísť? Dnes večer stačí? -
-Budeme tu, - súhlasila.
-Tak prídem teda. Dovi, - zložila som, no vzápätí mi znovu zvonil môj Sony Ericsson. Tento krát volal Xavier.
-Prosím? - zdvihla som nadšene.
-Už si hore princezná? -
-Už áno, - povedala som, -Čo by si potreboval? -
-Vidieť ťa, -
-Veď si ma dnes už videl, - zasmiala som sa.
-Ale, no tak, nebuď ku mne zlá, -
-Ja nie som k tebe zlá. To by som si nikdy nedovolila, - povedala som uštipačne.
-Takže kedy pôjdeme von? -
-Večer mám ísť za Lenkou, lebo jej mám zaniesť pár vecí. Tak neviem, že či pôjdeš so mnou, alebo skôr, alebo neskôr. Vyber si, - pohrávala som sa s prameňom vlasov.
-Čo tak okolo šiestej? A zájdeme potom za Lenkou, - navrhol.
-Fajn, môže byť, - súhlasila som.
-Neviem, či to vydržím až do šiestej, -
-Budeš musieť, -
-Tak teda o šiestej ťa budem čakať pred intrákom. Budem držať ceduľku a na nej bude napísané: Gertrúda, milujem ťa! -
-V rámci tvojho dobra, Xavier Danko, som to slovo Gertrúda nepočula, - povedala som nahnevane.
-Takže to ostatné mi schvaľuješ, okej? -
-To som nepovedala! -
-Aj ja ťa ľúbim. Večer o šiestej. A buď presná, - zasmial sa.
-Xavier! - skríkla som, no on už stihol položiť.
Vymyslený príbeh
Komentuj
2 komenty k blogu
1
lenikdiablik
21. 7.júla 2009 16:37
hej lásko......ale to s lebkou ti aj tak nie je ešte odpustené
Napíš svoj komentár