-Počkajte, - odpovedal umelý hlas.
-Geri, - prihováral sa mi Miško, - fakt tam chceš ísť? Nebolo by lepšie, keby si mu zavolala? Si veľmi naštvaná a mohla by si niečo...-
-Nie, - povedala som rázne.
V tej chvíli som zamdlela. Našťastie stál za mnou Miško, ktorý ma pohotovo podoprel. Smerom k nám kráčal párik. Smejúci sa Xavier v čiernom a vedľa neho blondínka, pohadzujúca vlasmi, vrtiaca zadkom a klopkajúca topánkami po chodníčku.
-Nebol to dobrý nápad, - zašepkal Miško.
Xavier zastal a prestal sa smiať.
-Ostaň tu, prosím, - povedal Monike a pobral sa sám ďalej.
Odstúpila som ďalej od bráničky, no hneď za mnou stál Miško, takže som narazila doňho.
Xavier vyšiel na ulicu a pozdravil nás. - Čaute, -
Ja som sa nezmohla ani na slovo, no Miško sa mu odzdravil.
-Cítiš sa dobre? Si nejaká ... bledá...- pozrel na mňa.
-Ako si mohol? - spamätala som sa.
-Čo ako som mohol? - spýtal sa.
-Ako si mi to mohol urobiť? - spýtala som sa ho zas a chcela som sa k nemu priblížiť, no Miško ma odzadu držal.
-Myslel som, že je koniec, -
-Koniec? A na to si ako prišiel? - pozrela som naňho neveriacky.
-Ja... no... tá hádka, -
-Hádka? Myslíš to čo si mi predviedol pred internátom? -
-Povedala si, aby som ti dal pokoj...-
Pokrútila som hlavou.
-Počul si len to, čo ti padlo vhod, -
-Čo? Čo? - pozrel na mňa prekvapene.
-Ak si sa chcel rozísť...-
-Ja som sa nechcel rozísť! - protestoval hneď.
-Nechcel? - spýtala som sa ho zúfalo.
-Nechcel, a ani nechcem, -
-Tak prečo si s ňou? Náhrada, či nie? - zazrela som po Monike, ktorá si obzerala gélové naružovo nalakované nechty.
-Nie, Geri, prosím...- chytil ma za ruku, no ja som si ju vytrhla.
-Vždy som vedela, že s ňou niečo máš. Mohol si s ňou byť od začiatku a nie ma takto namotávať, -
-Ale to nie je pravda, -
-Geri, prosím ťa, nechaj si to prejsť hlavou, - zapojil sa aj Miško.
-Geri... to nemôžeš, - povedal Xavier.
-Čo by som nemohla? - pozrela som naňho tvrdo.
-Prečo si na mňa nahnevaný? -
-Nie som. Prepáč. Ja som mal len zlý deň, - koktal ospravedlňujúco.
-Zlý deň alebo týždeň? Nechápem len jedno. To vieš až tak dobre hrať, čo cítiš? -
-Ja nič nehrám, -
-No to isto. Poďme, -
-Myslíš si, že toto sa dá len tak hrať? - pobozkal ma, no ja som ho odsotila, aj keď ma to stálo skoro všetky sily.
-Zbohom, láska, - zašepkala som mu a chytila som sa Miška, lebo som už viac nemala silu.
Xavier zbledol a krútil hlavou, ako keby mu niekto niečo hovoril. Ani ja som tomu nemohla uveriť.
Zachádzali sme pomaly za roh a ja som sa ešte obzrela. Xaviera tam objímala Monika a on ešte stále krútil tou jeho nádhernou hlavou.
Ďalej som to nevydržala. Zrútila som sa na zem a začala som plakať. Neverila som tomu, že by ešte niečo v mojom živote mohlo mať zmysel. Plakala som, ako vtedy keď mi umreli rodičia.
Celkom som zabudla na Miška, ktorý kľačal pri mne a objímal ma. Niečo mi hovoril, no ja som nič nedokázala vnímať. Len to, že je KONIEC.
Vymyslený príbeh
Komentuj
7 komentov k blogu
1
smajlica
8. 8.augusta 2009 22:43
dufam ez to nie je fakt koniec?? aaaaa
Napíš svoj komentár