Sedím a rozmýšľam. O tom, aký je život trpký, veselý, nešťastný, nespravodlivý, krátky. Aký je krásne smutný. A...áno, už som to spomínala, aký je krátky. Koľko šancí sme možno premrhali, koľko premrháme, koľko ľudí sme zarmútili, ale aj potešili. Rozmýšľam nad tým, koľko vecí som mohla urobiť inak a o tom, že ani vlastne nechcem. Tak teda sedím, počúvam Somebody's Me... Samé otázky a žiadne odpovede. Chápem ťa, veľmi dobre áno. No nechápem seba. Prosím o vysvetlenie, no pritom ho nechcem počuť. A tie povestné motýliky cítim tiež, lenže oni umierajú. Keby si chcel, keby si len naznačil, mal by si ma. Je to dobré, či zlé? Ľudia sú zložití. Raz hovoria tak, inokedy zasa opačne, ty nie si iný. Prečo som si to teda myslela? A teraz tu sedím a rozmýšľam nad smrťou, nie nad mojou, tvojou, ale len nad Smrťou. Bojím sa, že si pre mňa, pre teba príde a my si možno až vtedy uvedomíme, že sme niečo zmeškali, že sme niečo pokazili. A možno aj nie. Kto sa v tom má vyznať. Keby sa nestalo vtedy to, nespoznala by som toho. Okolnosti súvisia. Ale teraz som tu len ja a ty. A ty si sa už rozhodol. Beriem to tak, že si musel. Nehnevám sa, neplačem, nekričím. Len ticho sedím a rozmýšľam. Skúšam si predstaviť, aké to je o niekoho prísť. No nejde to. Neviem, ako by som to zvládla. Kamarátke zomrel spolužiak. Zastrelil sa. Vidím jej smútok, chápem ho, ale nechcem zažiť. Kto by chcel? Ako asi rozmýšľal ten chlapec? Vedel, že toto je jeho posledná hodina, minúta, sekunda? Plakal? Bol nešťastný, či naopak spokojný s tým, že konečne sa dostane niekam inam? Presne pri takýchto myšlienkach som si spomenula na teba. Ani neviem prečo. Viem len, že o teba nechcem prísť kvôli hlúpostiam a chcem ti to aj povedať. No strach mi to nedovolí, strach, že sa mi vysmeješ, že odídeš, ale aj strach z toho, že ma objímeš a ja zasa nebudem vedieť, ako ďalej. Nechcem už rozmýšľať, ani sedieť, chcem stáť vedľa teba a toto všetko ti povedať. Dúfam, že si to prečítaš, že už konečne budeš vedieť, že možno som až príliš sentimentálna, no úprimná, ver, že pri tebe zo mňa všetko opadá a či už sa s tebou smejem alebo plačem, cítim, že som to ja. Ja by som ťa nesklamala, neoháňaj sa už prosím tým, že sa nechceš sklamať. Pretože je to chabá výhovorka, ktorá navyše bolí. Dávaš mi tým najavo, že mi neveríš a ja žiadam len dôveru. Ver mi, ja budem tebe a všetko sa vyrieši a niekedy, dúfam, že je to ešte ďaleko, keď budem zomierať, odchádzať, budem cítiť, že som urobila správnu vec, že ty si ju urobil. Len sa porozprávajme, nič viac, nič menej nežiadam. Hovor so mnou...Prosím...
Roleta je špeciálny inkognito mód, ktorým skryješ obsah obrazovky pred samým sebou, alebo inou osobou v tvojej izbe (napr. mama). Roletu odroluješ tak, že na ňu klikneš.
