Smejem sa a kráčam. Na vlastných nohách! On ma bozkáva a nastupujeme do auta. Šoférujem. Zrazu vidím auto pred sebou. Príliš, príliš blízko. Počujem škrípanie bŕzd. Výkriky. Moje výkriky a zrazu nič, len tma. Zvoní budík. S trpkosťou si uvedomím, že to bol len sen. No skutočný... Pozriem von oknom. Prší. Zasa prší. Nie len za oknom. No vo mne tiež. Kvapky stekajú a štípu. Sú slané. V mojich ranách bolia. Tá bolesť mi otupuje zmysly, necháva ma chladnú. Zvláštny pocit. Oblohu pretne blesk. Jasný pás. Zaburácanie. Všetko sa otriasa. Aj moja duša. Duša, ktorá už nevládze vstať. A nikto mi nepodá pomocnú ruku. Nikto ma neobjíme a nepovie, že všetko bude dobré. Majú iné problémy. Stále to počúvam. Že som mohla dopadnúť horšie. Koľko ľudí vo svete nemá čo jesť, kde spať. Ale mňa to nezaujíma! No a čo, že som sebecká. Sú to predsa moje nohy, o ktoré som prišla, nie ich. Je to už rok. Rok, čo som zbadala pred sebou svetlá auta. Rok, čo som nestihla uhnúť. Rok, čo som si nezatancovala. Rok, čo v mojom živote iba prší. A nikto, nikto mi nevie vynahradiť slnko. Celý rok. Prečo som len nechcela ostať doma? Prečo som chcela ísť na nejakú nezmyselnú diskotéku? Rok, čo som prišla o toho najdôležitejšieho v mojom živote. A koho to zaujíma? Nikoho. Vôbec nikoho. Veď ja im ukážem. Ja im všetkým ukážem!
Blog
Komentuj
3 komenty k blogu
1
myska93
10. 7.júla 2007 17:26
Zaujimavo pises..je to dobree
2
je to take ake to ma byt...nie ako tie "lacine"hovadiny co tu pisu/cest vynimkam/ len tak dalej je to super
Napíš svoj komentár