----------------------------------------------------------------------
"Ahoj," pozdravila ma.
"Ahoj."
"Poď ďalej," povedala slušne a zaviedla ma do perfektne zariadenej obývačky. Spravila mi kávu a usadila sa. Nedalo mi to. Akoby si vôbec nevšimla, že som na vozíku.
"Ehm, ty si si vôbec nevšimla, že sedím na vozíku?"
"Ale všimla, ale zdáš sa mi stále rovnaký človek, prečo by som mala robiť rozdiel?"
Z doteraz nepochopiteľných dôvodov vo mne vzkypel hnev, ona o tom nič nemôže vedieť, má všetko, o čom priemerný človek len sníva.
"Prečo? Pretože ja už nikdy nebudem môcť chodiť, tancovať, nič z toho, čo ty považuješ za samozrejmosť. Zabila som svojho priateľa, človeka, ktorého som ľúbila a ľúbim! Ty si perfektná, máš perfektné šaty, perfektnú manikúru, perfektný dom. Všetko! Ja budem už navždy sedieť na tomto vozíku!"
"Ak stojíš o ľútosť, si na zlej adrese."
"Ja o ňu nestojím, to je realita a nie ľútosť"!
"Myslíš, že si jediná, kto o niečo prišiel?" spýtala sa ešte vždy pokojným hlasom.
"O čo si už len ty mohla prísť?"
" O veľmi veľa," zašepkala a v očiach sa jej zaleskli slzy.
"To som teda zvedavá," bezočivo som odvrkla a čakala na tú jej srdcervúcu spoveď.
"Bolo to pred troma rokmi. Vtedy som mala všetko, ako ty hovoríš. Manžela, ktorého som milovala a naše dievčatko. Mala dva roky. Bola krásna. Bola naša. Ocko mal súkromné lietadlo. Chceli sme ísť všetci na dovolenku. Len čo sme vyštartovali, lietadlo sa zrútilo. Zomreli. Všetci, okrem mňa. Ocko, mama, manžel, moja dcérka, krásna dcérka aj mladšia sestra. Všetci zomreli, len ja som ostala. Považovala som to za trest. Každý deň som sa Boha pýtala prečo. Odpoveď neprichádzala. Až som jedného dňa zistila, že takto sa žiť nedá. Že to nie je moja chyba. Že keď sa budem takto ďalej týrať, zničím sa a nielen seba, ale aj ľudí, ktorým na mne záleží. Tak som sa vzchopila. Bolo to ťažké, veľmi ťažké. No zvládla som to a som tu. Žijem a to je najdôležitejšie. Tak to je ten môj príbeh perfektného dievčaťa."
Zahanbene som mlčala. Preboha, prišla o celú rodinu. O všetkých.
"Ja...ehm...prepáč, nevedela som."
"To nič, chápem. Len sa nenič, tak ako som to robila ja."
"Ja už musím ísť, nehnevaj sa."
"V poriadku, ale nezabudni na moje slová."
Rozlúčili sme sa a rýchlo som odišla. Potrebovala som byť sama. Mala pravdu. Musím sa vzchopiť. Ale naozaj to nebude ľahké. Zašla som na cintorín. Po prvýkrát som hľadala meno Martina. Zastala som pred ním. Bolelo to. Akoby sa do mňa zarezávali tisíce nožov. So slzami v očiach som sa zahľadela na jeho meno vytesané v náhrobnom kameni. Milovaný syn a priateľ.
"Odpusť," zašepkala som.
Blog
Komentuj
7 komentov k blogu
3
fakt dobre napisany pribeh.....jaq vystrihnuty z knihy?....naxces byt nahodou spisovatelka?
Napíš svoj komentár
To si vymyslela len tak alebo ťa niečo k tomu podnietilo?