"Chýbala si mi." Zašepká jej do vlasov. Ona nemusí nič hovoriť. Len sa k nemu troška viac pritúli. Idú spolu po parku. Len stromy, mesiac, hviezdy a oni. Nikým nerušení vychutnávajú vzájomnú blízkosť. Obaja dúfajú, že to tak bude navždy. Sadnú si na trávu a sledujú oblohu. Po chvíli už vidia len svoje oči. Len pre toho druhého majú vôľu žiť.
"Sľúb mi, že budeš so mnou navždy." Úpenlivým hlasom ho prosí dievča.
"Navždy, sľubujem. Pokým budú hviezdy na oblohe, pokým bude slnko ráno vychádzať, pokým budeš chcieť so mnou byť. Sľubujem."
"V dobrom i zlom? V zdraví aj chorobe? V bohatstve aj v chudobe?"
"Cítim sa, akoby som bol na svadbe."
"Sme. Toto je naša svadba. Súkromná. A záväzná. Nezabúdaj na to, pretože ak povieš áno, musíš so mnou ostať. Potrebujem ťa viac ako čokoľvek iné. Naozaj, ja..."
"Tíško. Budem s tebou navždy, nemám tu síce prstienok, no dúfam, že bozk bude stačiť."
"Jeden bozk od teba ja ako tisíc prstienkov. Pobozkaj ma."
S radosťou jej splnil prosbu. A boli svoji. Nemali síce žiadne potvrdenie, papier, ani svedkov. Ich jediní svedkovia boli hviezdy a tie sa stali symbolom ich lásky.
Jedného dňa sa však chlapec necítil moc dobre. Nechcel jej robiť zbytočné starosti, tak šiel k doktorovi bez jej vedomia. Dal si spraviť všetky testy. Nech to má za sebou na čo najdlhší čas. O týždeň boli výsledky. Nikto však nečakal taký úder a hlavne nie on. Doteraz o nej len čítal a ľutoval ľudí, ktorí s ňou mali skúsenosť. Ale teraz to bola skutočnosť. Bola v ňom. Požierala jeho. Rakovina. Doktor mu odporučil ožarovanie. Nikdy! To nemôže. Vraj si to má rozmyslieť a vrátiť sa. Odišiel z nemocnice. Ani nevedel ako. Vedel len jedno. Toto ju zabije. V tú sekundu sa rozhodol. Nesmie jej to povedať. Nesmie!
Vrátil sa teda k nej. Keď mával bolesti, vyhovoril sa, že musí ísť na služobnú cestu a v hoteli prečkal ťažké dni. Nič netušila. A on sa snažil dávať jej čo najviac lásky. Vedel, že onedlho tú možnosť už mať nebude. Vydržal to ešte dva mesiace. Dva krásne, úžasné mesiace. Až priveľmi si uvedomoval, že sú to jeho posledné.
Jedného dňa to nezvládol. Omdlel rovno pred ňou. Okamžite ho zaviezli do nemocnice. Ona ani len netušila, čo mu je. Po dlhom, predlhom prehováraní jej to doktor vyzradil. Akoby sa jej zastavil celý svet. Prečo jej to nepovedal? Prečo len? Stála by pri ňom. Musel to predsa vedieť! Musí sa s ním porozprávať. Musí!
"Ahoj." Pozdravil ju sotva počuteľným šepotom. Do očí jej vyhŕkli slzy.
"Takže to už vieš?" Prikývla, na nič iné sa nezmohla.
"Nechcel som ti to povedať, pretože by to všetko pokazilo, chcel som byť s tebou čo najdlhšie, ale nechcel som, aby si ma videla. Ako mi vypadávajú vlasy, ako zvraciam, ako nedokážem ani chodiť. To som nechcel. Teraz je už neskoro. Za tak veľa ti vďačím. Ty si tá, pre ktorú som žil a aj napriek tomu, akú mám diagnózu vnášala si do môjho života svetlo hviezd. Pamätáš si na tú noc?"
"Ako by som mohla zabudnúť? Nechcem o teba prísť. No ty mi aj napriek tomu odchádzaš. Zvládli by sme to! Spolu!"
"Prosím nehovor o tom. Milujem ťa!"
"Aj ja teba. Nikdy neprestanem."
Cítila, ako jeho ruka v jej ochabuje. Nie, ešte nie!
"Pozdrav odo mňa hviezdy." Povedal a zavrel oči. Zomrel. Odišiel. Nemohla to vydržať. Utiekla odtiaľ. Vrátila so do bytu. Bolo tam všetko tak, ako vždy. Jeho zubná kefka. Jeho mikina na kresle. Vždy sa pre to hnevala. Sadla si na stoličku. Dlhé, predlhé hodiny sedela a len sa dívala okolo seba. Keď zapadlo slnko, pobrala sa do parku. Na miesto, kde si sľúbili večnú lásku. Hviezdy svietili rovnako jasno.
"Mám vám odovzdať pozdrav," tíško zašepkala, " strážte mi ho tam, hviezdičky, nech si nenájde inú, raz za ním prídem." Vstala a vrátila sa domov, ľahla si a začala žiť svoj život bez neho. Musí to zvládnuť. Prial by si to. Preňho to spraví, aj pre seba...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
len_ja
23. 8.augusta 2007 21:01
smutne, ale zaroven pekne..
Napíš svoj komentár