Sme spolu

Sedím a formujem. Formujem svoju dušu, svoje Ja. Vo vetre, daždi. Fúka mi do tváre. Vlasy povievajú. A ja si uvedomujem, že som zbytočná. Že ten vietor ma nepotrebuje. Chcem sa s tebou stretnúť. No ty si v inom svete. A tak teraz rozmýšľam. Prísť k tebe? Alebo ostať vetru, ktorý si ma nevšíma. Ako milujem. Milujem ten dážď. Prší tam? Je tam slnko? Páľava, či mráz? Alebo si tam len ty a čakáš na mňa? Tak daj mi znamenie a ja prídem. Opustím všetko a poputujem za tebou. Na obláčiku, či len tak vo vzduchu? Môžem sa to dozvedieť hneď. No, čo ak tam čakať nebudeš? Čo ak tam zostanem sama a ty niekde inde? Čo ak z toho obláčika bude na mňa niekto metať blesky a dážď bude pršať rovno na moju hlavu. Kvapky budú stekať po tvári, miešať sa s mojimi slzami a ja už budem vedieť, že to musím zvládnuť bez teba. No nemám veľmi na výber. Ostať tu s dušami prázdnymi ako tá moja, alebo odísť tam, kde možno budeš, no možno aj nie. Napriek tomu zatváram oči. Vidím ťa. Čakáš ma, roztvorená náruč a úsmev na tvojich perách. Pomaly sa vznášam za tebou. Rozhodnutá ísť k tebe. Tak ešte naposledy kývam tomuto svetu. Svetu, ktorý pre mňa viac nemá miesto. A ty ma berieš do náruče. A ja sa už nemusím nikdy opýtať, prečo si mi odišiel, prečo si mi zomrel. Pretože už som s tebou. Už je všetko v poriadku. Sme spolu...

 Blog

0 0 0 0 0

Komentuj

3 komenty k blogu