Taká strašne zmätená, vystrašená, nechápajúca. Čo teraz? Ako začať? Alebo skončiť? Ako povedať "prepáč, ale ja to nedokážem". Pozrieť Ti do očí, vidieť Tvoj úsmev. Vidieť, že netušíš, čo proti Tebe chystám. Vidieť Tvoje nadšenie, keď ma vidíš a cítiť moje stisnutie pri srdci, že práve ja Ti musím klamať, predstierať. Cítiť bolesť, i keď na ňu nemám vôbec právo. Objať Ťa, i keď si to nezaslúžim. Vidieť, že ma máš rád a pritom vedieť, že aj ja Teba, len troška inak. Nikdy som Ti nepovedala, že máš šancu, ale každým gestom som Ti to potvrdzovala. Vždy som tvrdila, že náš prípadný vzťah by nemal perspektívu do budúcnosti, no pritom som chcela byť s Tebou. Intenzívne. Stále. Nie ako kamaráti. No už to nedokážem. Nedokážem klamať Teba, seba. Že možno to bude dobré, že si budeme rozumieť, že to bude klapať. Lebo tak to nikdy nebude. No nechcem Ťa celkom opustiť. Potrebujem Ťa ako kamaráta, no zároveň viem, že tak Ťa nedokážem vnímať. Si niečo viac, si priateľ. Vždy mi rozumieš, vždy. Povieš, že som Tvoja hlúpučká, keď sa trápim. Že ma máš rád. Aj ja Teba! No oboch nás to ubíja, tvrdíš, že nie, no ja vidím Tvoje oči. Nechcem v nich vídať sklamanie. Sklamanie zo mňa, no možno aj z Teba. Nechcem, aby si mi raz povedal že ma nemáš rád len ako kamarátku. Viem, že nemáš, cítiť to z Tvojich pohľadov. Lenže, ak to povieš, bude to definitívne a ja budem nútená povedať nie. A nechcem vidieť to zúfalstvo, tú bolesť, ktorá sa Ti vôbec nehodí. Chcem naveky vídať ten Tvoj úsmev, no nemôžem. Ničím Teba i seba. Preto Ti dávam Zbohom...
Roleta je špeciálny inkognito mód, ktorým skryješ obsah obrazovky pred samým sebou, alebo inou osobou v tvojej izbe (napr. mama). Roletu odroluješ tak, že na ňu klikneš.
