Boli sme iba kamaráti...a dúfala som, že budeme navždy

Včera sme sa videli...

Ale už nie tak ako kedysi.

Prešli sme okolo seba po chodníku a tvárili sa, že sa nepoznáme. Ani na chvíľu som sa na teba nepozrela, ty na mňa tiež nie.

V hlave sa mi premietol celý náš spoločný svet, keď som ťa míňala. A ty si si ani nevšimol. Alebo všimol?

Otočil si sa za mnou a vyslovil moje meno, čakajúc, že sa otočím tiež a celé ti to vysvetlím?

Nevedela som to urobiť.

Kráčala som ďalej a tvárila sa, že neexistuješ, že si len prelud v mojej hlave, a že keď sa otočím, už tam nebudeš. Počula som však moje meno znova. Pridala som do kroku. Nevieš si predstaviť ako veľmi som sa modlila za to, aby si nevykročil mojim smerom, nechytil ma za ruku a nepoprosil ma, aby som počkala. V takejto situácii by som už nevedela predstierať, že to nie som ja. Neurobil si to. Navždy ti budem za to vďačná. Avšak musel si ešte raz vysloviť moje meno, len tak, pre istotu. A ja som urobila ešte ďalšie dva kroky, tiež pre istotu. No prisahám, ak by si vyslovil moje meno ešte raz, otočila by som sa.

Zostalo však ticho.

Také nepríjemné ticho. A možno bolo ticho celý čas, možno tvoje slová a tvoj hlas boli iba v mojej hlave. Možno si ma vôbec nevidel.

Otočila som sa. Videla som ťa kráčať preč, videla som ako sa mi pomaly vzďaľuješ a vedela som, že to je poslednýkrát, čo ťa vidím. Chcela som za tebou utekať, povedať, že ma to mrzí a že som to nechcela. Nechcela som, aby si sa hneval, nechcela som, aby si ma navždy nenávidel. Chcela som ti to len celé vysvetliť. Alebo možno nie, možno už dávno nie je treba.

...

Aj tak sa už nikdy neuvidíme. Vedel si to?

Ja to viem už dávno, od prvého dňa, keď som ťa stretla, vedela som, že sa to stane. Prepáč, že som ti klamala o našej budúcnosti, no toto som ti predsa povedať nemohla. Trochu som dúfala, že ťa moja verzia našej budúcnosti odplaší, že jednoducho utečieš a nič z toho, čo sa má stať, sa vďaka tomu nestane.

Prečo si, preboha, vtedy neutiekol?

Asi to tak ale malo byť. Každý jeden krok, ktorý sme spolu spravili nás dotlačil do tohto bodu. Zo všetkých síl som sa snažila to neurobiť, ale nešlo to. Aj preto som na pár týždňov zmizla, myslela som, že takto tomu zabránim. No vrátila som sa ako niekto iný, dúfajúc, že naše svety sa už nestretnú.

Nevyšlo to.

Budúcnosť sa nedá zmeniť.

Ver mi, skúsila som to.

Miliónkrát.

Prepáč, že som ti nepovedala pravdu.

Myslíš však, že by si tomu dokázal zabrániť, keby si o tom vedel? Čo by si urobil, keby si vedel, že sa to skončí presne takto? Zasmial by si sa a povedal, že ja taká nie som, však? Nie som

...

Stála som na tom chodníku a dívala sa na teba až kým si sa mi úplne nestratil z dohľadu. Pomaly a postupne, presne tak ako vymažem z hlavy dva roky tvojich pretvárok a klamstiev. Dva roky milých, pekných a neúprimných slov. Tisíce sľubov a nula skutkov.

Ty sám si zariadil, aby to dopadlo takto.

Je to tvoja vina.

Nemôžeš sa hnevať na mňa.

....













Chcela som, aby sme boli kamaráti, navždy.

No ty si to stále kazil tvoji túžbami...

 Vymyslený príbeh

3 0 4 0 0

Komentuj

8 komentov k blogu