Počúvam tlmené hlasy ľudí.Zaľúbencov, ktorí si hľadia do očí a držia sa za ruky, starých ľudí, čo roztrasene držia šálku kávu a s úsmevom spomínajú na staré časy, ľudí, čo sedia za stolom sami ako ja a inhalujú tú aromatickú vôňu.
Cítim na jazyku tú chuť, horkú chuť a mám pocit, akoby som s každým dúškom kávy pila život.Horký a pritom opojne aromatický.
Nechávame sa unášať vlnami života a len ticho nasávame jeho vôňu.Preplávame minulosťou, prítomnosťou a budúcnosťou a čakáme kedy nás tá horká rieka života privedie k vodopádu odkiaľ niet cesty späť.
A náhle ma z tých nostalgických myšlienok vytrháva jeden z tých osamelých ľudí..vezme do ruky kocku cukru a ľahko ju hodí do šálky.
A ja si s úsmevom uvedomím-veď ja predsa môžem dať do tej horkej kávy cukor...
Úvaha
Komentuj
Komenty k blogu
1
filomenka
6. 6.júna 2009 12:36
...jeej mne sa to paci
Napíš svoj komentár