- To je to dievča na úteku!
Zvolal starší pán.
- Chyťte ju!
Do kelu. Otočila som sa smerom k lesu a začala som nadpozemsky rýchlo utekať. V tej chvíli som sa tým veľmi nezaoberala, keďže mojou prioritou číslo jeden bol "náhly útek zo STRANGETOWNU". Celá zadychčaná som sa dostala do tmavého lesa. Od únavy sa mi podlomili kolená a viečka mi začali nenormálne rýchlo oťažievať. Nech som sa snažila akokoľvek, boj s viečkami som prehrala...
Ponorila som sa do sna. Ocitla som sa v celkom peknom prostredí, niekde uprostred džungle. Bol tam vlhký vzduch a dosť teplo. Tie pocity boli také skutočné, až som si miestami myslela, že je to skutočnosť. V tom sa z hustého porastu vynoril David.
- Sam! Sam, rád ťa vidím. Ani nevieš aký som šťastný. Kde si? Povedz mi...
Vyprskol zo seba, len čo ma uvidel.
- Uhm, no jaa... ťa rada vidím...o David...pomôž mi...
- Prečo si utiekla? Prečo? Povedz mi kde si.. Ani moje schopnosti nestačia na to aby som ťa našiel.....
- David, ja neviem kde som.. Je to zvláštne, celé je to divné.. My, by sme sa viac už nemali vidieť... Bude to lepšie.. A, a ani v sne..
- Ako to myslíš? Ani v sne? To je nemožné.. vieš, že to je nemožné...
V tom stuhol. Akoby mu prišlo na um to, čo som doposiaľ pred ním tajila. To, čo má napadlo len pred chvíľou.
- Nechystáš sa... že nie?
- David, zabudni na mňa... Zbohom...
Hnala som sa zarastenou džunglou, robila som prudké pohyby, proste hocičo, len aby som sa prebrala. Veľmi sa mi nedarilo, keď v tom som začula strašné vrčanie. Myslím, že to nebol zvuk zo sna. Otvorila som oči, a uvidela som vlka. Premohol ma strach. Začala som sa pomaly posúvať dozadu. Bol taký mohutný, strašidelný. V tom momente som nevedela, čo mám robiť. Vlk skučal, zavíjal ba dokonca vrieskal. Až neskôr som si uvedomila, že od bolesti. Nohu mal zaseknutú v pasci pre medveďov. A mne došlo, že potrebuje pomoc. Že ma nechce napadnúť.. Chce len pomoc..
Pomaly som sa zdvihla na nohy. Nerobila som prudké pohyby, pre prípad, že by sa vlk cítil ohrozený. Neváhal by a zaútočil. Približovala som sa k nemu veľmi pomaly. Vlk bol zmätený. Nevedela som, že dokážem cítiť aj pocity zvierat.
"Pomôž mi, pomôž!" Akoby som to počula. Nabrala som odvahu a posunula som sa k nemu ešte bližšie. Bol už taký vyčerpaný a predpokladám že aj hladný. Krv na nohe mal zaschnutú. Z toho som usúdila, že má nohu uväznenú už dlhšie. Kôli takému "hendikepu" zrejme ani nedokázal loviť.
- Neboj sa, ja ti pomôžem.
Zazrela som povoľovací patent. Pomaly som ho stlačila, a pasca sa uvoľnila. Vlk zaskučal od bolesti, no zároveň od veľkej úľavy. Pomaly sa zdvihol na nohy, no bol taký slabý, že hneď spadol. Vybrala som z tašky balíček krekrov a jeden som mu hodila. Najskôr nevedel, že to má zjesť. No po chvíli ho nenásytne zhltol. Bolo vidieť, že jeden kreker mu nestačil. Hodila som mu teda ďalšie dva, a on ich hneď zhltol. Jeden som si dala aj ja, keďže som na tom nebola o veľa lepšie než samotný vlk. Schúlila som sa do klbka a hľadela som na mesiac. Čakala som kedy vlk odíde, no on si ľahol vedľa mňa. Bola som dosť prekvapená, no neriešila som to. Vlk po chvíli zaspal. A ja som ho nasledovala...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
simoneq178
17. 2.febuára 2010 22:30
wow super!
Napíš svoj komentár