14. Kapitola Ronnie

Keď som sa ráno zobudila a uvidela som predo mnou nehybne ležať môjho vlčieho kamaráta, ako sa na mňa pozerá bez mihnutia oka, celkom som sa vydesila. Hoci človeku v takej ťažkej chvíli dobre padne mať spoločnosť. Aj keď v mojom prípade to bola veľmi nezvyčajná spoločnosť. Pomaly som sa pozbierala zo zeme a poobzerala som sa okolo seba. Bol to inštinkt, ktorý ma prinútil veriť tomu, že mi vlk neublíži? Nech to bolo hocičo, uverila som tej bujnej predstave. Prechádzala som sa pri mojom táborisku a vlk ma nespúšťal z očí. Čudovala som sa prečo je stále na tom istom mieste a vôbec prečo ešte neodišiel. Každopádne, bola som šťastná, že mám akú takú spoločnosť. Vlk slabo zaskučal.

- No čo s tebou?
Spýtala som sa viacmenej sama seba.
- Nevystačím si s jedlom pre nás oboch. Ale bola by som rada keby si mi robil spoločnosť. Mala by som ti dať meno...
Opäť som si zahundrala sama pre seba.
- Budem ťa volať...mmm... RONNIE.
Celkom sa mi to meno pozdávalo.
- Čo ty na to?
Vlk sa cítil šťastný. Hoci neviem prečo. Ponorila som sa do myšlienok. Premýšľala som nad budúcnosťou no hlavne nad minulosťou.
- Uveril by si mi, keby som ti povedala, že som už bola v nebi? Alebo... na nejakom podobnom mieste...
Zavalila som Ronnieho hŕbou otázok, na ktoré mi nikdy nebude schopný odpovedať.
- Uveril by si mi, že to nebol sen? Bolo to príliš skutočné, na to, aby to bol sen.
Pokračovala som...
- A navyše to znamienko, tá polovica srdca, no vlastne...
Vyhrnula som si rukáv a hľadela na znamienko. Ronnie sa na mňa nechápavo zahľadel..

Prežila som s Ronniem tri dni, len na suchých krekroch, keď v tom zrazu už nebolo nič na jedenie. Nevadilo mi, že ja nebudem jesť, skôr mi vadilo, že Ronnie, ktorý sa stal na mne závislý, a ktorý mi tak pevne dôveroval nedostane nič na jedenie. Bol ešte slabý a o to viac potreboval jesť. Dokázala by som prežiť aj z lesných plodov. Maliny, lesné jahody... Ale Ronnie takéto jedlo neobľuboval. Bol to mäsožravec a nie žiadny vegetarián. Zasmiala som sa. Dokážem spraviť z vlka vegetariána?
- Tak čo, Ronnie? Ochutnáš maliny?
Povedala som a hodila som mu za hrsť lesných malín. Najskôr ich oňuchal. Myslím, že ich sladká vôňa ho prinútila zjesť ich. Vyzeral, že mu chutili. Pozrel sa na mňa pohľadom, ktorý mi bol známy.
- Ešte chceš? Ja viem...
Hodila som mu ďaľšiu hrsť malín.

- Ronnie, nerada to hovorím, ale mala by som pokračovať v ceste. Čo nevidieť sa tu môže objaviť nejaká pátracia jednotka. Ak chceš ísť so mnou, nenamietam. Ak nechceš, rovnako, nenamietam...
Pozrel sa na mňa smutnými očami. Viem, že chápal tomu, čo som mu povedala. Zahľadel sa do zeme, no v zápätí sa zdvihol a podišiel ku mne. To znamenalo, IDEM S TEBOU!
- Skvelé rozhodnutie.
Povedala som a vybrali sme sa na nové miesto.

 Blog

11 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu