- Dýcha! Nie je mŕtva!
Započula som niečí hlas. Neskôr som usúdila, že patrí Beckie. Jej strach sa dal vycítiť. Panebože, čo ju tak vyľakalo? Až neskôr som si uvedomila, že reč je o mne. Chcela som otvoriť oči, no nejako mi to nešlo. Chvíľu som zápasila s viečkami, no nakoniec sa mi podarilo otvoriť oči. Skláňalo sa nado mnou nespočítateľné množstvo osôb. Teda aspoň som si to myslela, kým sa mi nezaostril zrak. Ako prvú som uvidela Beckie. V jej zhrozenom výraze sa objavil náhly náznak úľavy. Neskôr som uvidela dvoch chlapcov. Leo so svojím optimistickým výrazom v tvári, a nejaký neznámy chlapec. Oveľa krajší od Lea.
- Lis, preboha, žiješ?
Až prekvapivo príjemné ticho prerušila Beckie.
- Em, no ... asi áno.
Previnilo som na ňu pozrela.
- Nabudúce si dávaj väčší pozor.
Zvolal Leo. On aj jeho tichý kamarát odišli z pláže.
- Tak, pekne ti ďakujem. Keby tu nie sú tí dvaja..
Odmlčala sa.
- ...nechcem ani pomyslieť na to, čo by sa stalo. A aké problémy by som z toho mala ja. Teda.. hlavne, že žiješ.
Dopovedala.
- A čo sa stalo?
- Začala si sa topiť. Leo ťa vytiahol z vody, nechápem ako sa mu to podarilo, a ten druhý chlapec ťa ... oživil? Neviem, vraj chce byť doktor, lenže...
Skočila som jej do reči.
- Oživil? Bola som mŕtva? Alebo..
- Nie, teda ja neviem. Koniec koncov, ak sa to niekto dozvie, mám padáka.
- Veď ja to nikomu nepoviem. Nemaj obavy.
- Ty možno nie..
- Oni? Prečo by to robili.
Odpovedala som a zároveň odkašlala. Slaná voda mi dosť podráždila pľúca.
- No, to je jedno. Poď už preč.
Vybrali sme sa s Beckie naspäť do hotela. Zmeškali sme večeru a tak sa na mňa Beckie nahnevala ešte viac. Šla som si hneď ľahnúť, keďže som nemala na nič náladu. Zaspala som.
- Vstávaj spachtoš! Nechcem zmeškať aj raňajky.
Zobudila ma Beckie.
- Jasné..
Neochotne som vstala a prezliekla sa. Pomaly sme sa vybrali na raňajky a ja som si všímala okoloidúcich ľudí. Bolo na čase nájsť si nejakých kamarátov.
- Zrýchli trochu.
Ozvala sa Beckie. Konečne som mala možnosť dobre si poprezerať okolie hotelu. Všetko bolo starostlivo upravené, zelená tráva len tak žiarila. Uprostred trávnikovej plantáže sa rozprestieral priestranný bazén so skákacími mostíkmi a menším tobogánom z každej strany. Takmer všade na okolo boli kvety. Veľa kvetov. To nespočítaľné množstvo kvetov ma nútila myslieť si, že som v raji. A navyše ta vôňa...
- Je to tu krásne, však?
Zo snívania ma prerušila Beckie.
- Ó, áno nádherné.
Zvolala som omámeným hlasom. O chvíľu sme už sedeli za stolom.
- Beckie?
Ozvala som sa sa nesústredene.
- No?
Odpovedala.
- Nevieš, nevieš kde zoženiem Lea?
Spýtala som sa zahanbene.
- Vieš, musím sa mu poďakovať. A tiež, jeho kamarátovi..
- Iste. Leo má číslo izby 402. Nie je to od teba ďaleko.
- Ďakujem, hneď za ním zájdem.
Odpovedala som akože nič.
- Ciertamente, como usted dice.
Povedala so španielskym prízvukom. Znamenalo to " Iste, ako povieš. "
- Gracias.
Pomaly som sa pobrala k izbe s číslom 402. Zaklopala som na dvere.
- Ahoj, tak čo, ako sa máš?
Spýtal sa.
- Ahoj, už je to v pohode... Vieš, dlžím ti jedno veľké ďakujem.
Odpovedala som.
- No, to nestojí za reč.
Usmial sa a pritom si rukou prehrabal plavé vlasy.
- A ešte tvoj kamarát. Povieš mu odo mňa ďakujem?
Spýtala som sa.
- A čo keby si mu to povedala sama?
Usmial sa a otvoril dvere. Na posteli sedel ten neznámy chlapec. Akonáhle ho moje oči opäť našli, prestala som dýchať.
Blog
Komentuj
3 komenty k blogu
1
tinuska569
15. 3.marca 2010 18:25
waaaaw
Napíš svoj komentár