- No tak čo?
Ozval sa zmätený Leo. V tom mi zazvonil mobil. Mama. Večer som sa neozvala. To je náhoda, vždy keď sa rozprávam s Leom, zazvoní mi mama. No super. Ale áno, super, aspoň tak predídem trápnej situácii, ktorá by práve nastala. Určite.
- To bude mama.. Prepáč.
Povedala som.
- No jasné.
Usmial sa.
- Mami? Ahoj, prepáč, ja viem večer som zabudla, ale..
- Nevadí, zdá sa, že máš zábavnejšie veci na práci ako sa ozvať svojej vyplašenej matke, ktorej dcéra odišla ďaleko do cudziny..
- Ale, mami...
- Neboj sa, to som myslela zo srandy. Ako sa máš?
- Uhm, no ujde to, je to tu naozaj krásne.
- To som rada. Našla si si kamarátov?
- No, okrem Beckie... jedného chlapca...
- Ejha, super.. tak ja budem končiť. Ahoj zlatko. Pá.
Pobrala som sa do izby. Rozmýšľala som nad sebou. Prečo som sa tak vyplašila? Prečo som prestala dýchať? Veď toho chlapca vôbec nepoznám, tak prečo?
Z rozmýšľania ma vyrušila Beckie.
- Lis? Nemáš mať teraz hodinu?
Ozvala sa. A mala pravdu, zmeškala som prvých 10 minút.
- No vlastne áno..
Povedala som a rýchlo som sa pobrala do učebne. Mala som šťastie, že nováčikom sa občas toleruje neskorý príchod.
- Prepáčte, že som sa zdržala.
Vbehla som udychčaná do miestnosti, kde na mňa pozeralo asi niečo cez tridsať prekvapených ľudí.
- V poriadku, sadni si. Vedľa Thalie je ešte voľné miesto.
Odpovedal učiteľ s prísnym výrazom na tvári. Asi to malo znieť "milo".
- Uhm, jasné..
Pomaly som sa pobrala k lavici, no študenti zo mňa nespúštali zrak. Cítila som sa trápne.
- Čo je? Zabudla som si nohavice?
Odpovedala som pridusene a viacmenej sama pre seba. Pár študentov sa zasmialo, iní krútili hlavou. Učiteľovi sa zrejme tiež nepáčila moja výstižná poznámka. No našťastie na ňu reagoval len priduseným výrazom na tvári. Thalia vyzerala celkom milo. Podelila sa so mnou aj o učebnicu, ktorú som v tom zhone zabudla v izbe. Hodina netrvala dosť dlho. Pobrala som sa do izby. O chvíľu prišla Beckie.
- Tak čo? Ideme na obed?
- Jasné.
Povedala som. Zvyšok dňa ubehol celkom rýchlo aj keď som sa prevažne nudila. A tak som sa rozhodla trošku si spestriť aspoň večer. Šla som sa poprechádzať po pláži. Bola už celkom tma aj chladno, no mala som pocit, že na tento večer tak skoro nezabudnem. Pomaly som strácala zrak, keďže hustota tmy sa stále zväčšovala. V tom som uvidela siluetu nejakej postavy, ako sedí na mokrom piesku a necháva sa oblievať studenou morskou vodou. pristúpila som bližšie. Bol to môj sladký záchranca. Ten neznámy chlapec. Musím tam ísť, nik okrem nás tu nie je. Musím mu poďakovať.
- Skvelé miesto na odpočinok.
Zvolala som, len čo som nazbierala odvahu.
- Áno, to hej.
Povedal a milo sa usmial. To bolo prvýkrát, čo som ho počula rozprávať.
- Nechceš si prisadnúť?
Opýtal sa s nádejou v hlase.
- No vlastne, ešte som nemala príležitosť ... poďakovať ti..
Povedala som zahanbene.
- Leo ťa vytiahol z vody, nie ja.
- Áno, ale.. počula som.. vraj chceš byť lekár..
Och bože, prečo som tak rýchlo zmenila tému.. Zatváril sa smutne.
- Chcieť je pekná vlastnosť.. ale niekedy..
Odmlčal sa. Nechápala som na čo naráža.
- Prepáč, stalo sa ...... ?
- Och, nie, len... ako sa voláš?
Zachvel sa mi hlas.
- Uhm, ... Tia, Tia ... Taylisha.
Začervenala som sa. Super, neviem ani svoje meno.
- A tvoje meno je ... ?
Opýtala som sa.
- Ehm, každý mi hovorí Nico.
- Hm, to je pekné meno.
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
simoneq178
31. 3.marca 2010 08:28
supeer!
Napíš svoj komentár