Bola chladná noc. Matka sa skláňala nad nemocničnou posteľou svojho chorého syna a srdcervúco plakala. Hodiny sotva odbili polnoc a malý Damien ťažkej chorobe podľahol.
- Bože, ako si len mohol? Ako si mi ho mohol vziať? Mal pred sebou celý život..
Nariekala Damienova matka. Ani utešovanie lekárov nepomáhalo, musela to zo seba dostať von. Vzala synove veci a pobrala sa domov. V dome bolo ticho, všade okolo bolo cítiť stratu. Už nikdy v ňom nezaznie Damienov zvonitý smiech, či plač. Nikdy viac. Keď vstúpila do Damienovej izby, aby odložila jeho veci, posadol ju ukrutný žiaľ.
- Bože, prečo?
Zľahka si sadla na synovu posteľ a uvidela list. Akoby tým tučným zlatistým písmom kričal "neprehliadni ma!" Pomaly a potichu začala čitať.
Drahá mamička,
Už ma nič nebolí, je mi konečne dobre.
V nebíčku je nádherne. Som tu aj so starou mamou.
Pán Boh je veľmi dobrý a láskavý. To on mi dovolil
poslať Ti tento list. Prosím nesmúť za mnou, a užívaj si život.
P.S.: Prosím ťa, už sa viac na NEHO nehnevaj, že si ma sem vzal.
Ja som ho o to prosil. Konečne sa cítim šťastný.
S láskou, tvoj Damien.

Áno, bola to pravda. Pre Damiena to bolo vykúpenie. Konečne pocítil úľavu. Naozaj šťastný sa cítil až keď vyhasol jeho chabý plamienok života.

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

1 
fotka
simoneq178  5. 4. 2010 13:02
dojímavé.....normálne sa mi chce plakať...
Napíš svoj komentár