Stále chodí na náš kopec. Kopček. Malý výbežok pôdy. Videla som ju tam už viac krát, no nikdy som sa neodvážila ísť za ňou. Možno tam tiež chodí hľadať stratené spomienky ako ja. Možno ju to tiež mrzí.. Ten kopec bývaval naším ostrovom, keď sme sa hrali na stroskotancov a v zime sme sa na ňom sánkovali. Ale to bolo už dávno.
Stále chodí pri náš strom. Strom, na ktorom sme si urobili jednoduchú hojdačku z lana a pár kusov starého dreva. Pamätám si, ako silno sme sa navzájom rozhojdávali a predstavovali sme si, že letíme do oblakov. Do oblakov v našom kúzelnom svete, ktoré chutili ako cukrová vata. Ale to bolo už dávno.
Stále chodí na náš kameň pri priezračnom potôčiku. Slzy anjelov. Tak sme tomu potôčiku vraveli my. Občas sme doň hádzali kamienky. Ako do fontány. Bolo to také jednoduché. Mysleli sme si, že sa nám splnia aj tie najtajnejšie priania. Vďaka jednému kamienku. Ale to bolo už dávno.
Už to nie je to isté, malé dievčatko s kučeravými hnedými vlasmi, výraznými zelenými očkami a anjelským hláskom. Zmenila sa. A rovnakú zmenu očakávala aj odo mňa. Ja som však nemohla opustiť náš rozprávkový svet, do ktorého mala realita prísne zakázaný vstup.
Chýba mi.
..aj keď to bolo už dávno.
Príbeh je vymyslený
Blog
Komentuj
8 komentov k blogu
3
@omeleta !!!! ty lapajka
krásne
ale NEMALA si na začiatok dať to hrubo vytlačené..nemala, nemala, nemala, nemala :/
krásne
ale NEMALA si na začiatok dať to hrubo vytlačené..nemala, nemala, nemala, nemala :/
7
Súhlas,, nemala si písať že je to vymyslené !! Tak sa mi to super predstavovalo ...
Ale nie, naozaj sa mi to veľmi páči také krásne jednoduché milé..super
Ale nie, naozaj sa mi to veľmi páči také krásne jednoduché milé..super
Napíš svoj komentár
prepáč,už sa sústredím na čítanie