Neodídený

To neboli slzy,
to nebol plač.
To nebola láska,
bol to len klam.

Nebol to smútok,
bol to len dážď,
čo tieklo ti z očí
a trhalo hlas.

Pýcha, či bolesť?
Smútok, či klam?
Ja sa v tom nevyznám.
Stratil si...
čo mal si ty
vlastní už druhý.

Sklamala som?
...veď ty si ma nechal! ! !
Čo čakal si...

Že nekľačím na kolenách,
že neprosíkam,
že netrhám si vlasy,
nekričím...?
To bolelo ťa najviac?

Že nedokážem ľúbiť
a ľúbim len teba,
to sa nedozvieš.
Že druhý nič nemal,
...nevládzem.

Ublížila som človeku,
keď hľadala som zabudnutie.
To môj hriech i veľká vina!
Do môjho srdca iný nevojde,
teraz to už viem.
Ty v ňom bývaš
a si v ňom všade.

Moja?
Či tvoja vina?
Ty si neodišiel?
Ty si nechcel odísť!
Ty si ma držal
v okovách svojich.
Tvoj hlas ma držal
a nedovolil odísť.
Prečo si nemlčal
hlasom svojim?

Ešte pár hodín, dní a mesiacov.
Pár vrások, sĺz a odkazov.
Na prázdny papier napíšem
neviditeľným perom.
Ešte sa budem snažiť chápať,
čo pochopiť sa nedá.
A potom dám ti zbohom
a láska bude
na liste novom.

 Báseň

7 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu