Zobudila som sa do slnečného rána. Napokon, v tejto časti lesa pršalo málokedy. Vyzrela som von. Opäť ma čaká to isté. Už päť rokov nerobím nič iné, len s Tifou trénujem svoje schopnosti. Už päť rokov som nevidela živej duše okrem Tify. A navyše, v poslednej dobe trpím silnými bolesťami hlavy a najmä chrbta. Nedokážem prísť na príčinu tej bolesti, ale pripisovala som ju matracu, na ktorom spávam. "Dobré ránko!", pozdravila ma Tifa a položila mi na stolík raňajky, ako každý deň. "Ták, pripravená na výcvik?" "Uhm.", zamumlala som. "Stalo sa niečo Odette?" "Nič takého, len... už dlhšiu dobu ma veľmi bolí hlava... a chrbát... tá bolesť je neznesiteľná!", povedala som a chytila si hlavu. Tifa sa na mňa ustarostene dívala. "Odette a prečo si mi to nepovedala?! Veď vieš, že mi môžeš povedať všetko... či mi už nedôveruješ?" "Tifa, neber to osobne... ja len... nie som zvyknutá sťažovať si, a na bolesť už vôbec nie.", vysvetlila som jej. Tifa na mňa síce pozerala nechápavo, ale prikývla hlavou, akože rozumie. Aj keď som vedela, že nerozumie, nevadilo mi to, pretože som vedela, že sa snaží mi porozumieť už päť rokov, a to na nej obdivujem. "Tak, ja ťa teda dnes nechám, keď ťa tak bolí hlava.", povedala Tifa a brala sa von. "Počkaj, Tifa!", zastavila som ju. "To ale ešte neznamená, že nemôžeme ísť von len tak... no nie?", usmiala som sa na ňu. Nechcela som byť sama. Aspoň dnes nie... "Okej, tak poďme!", povedala Tifa a zliezla dolu. Sadli sme si pri potok. Dlho sme sa rozprávali. No vtom som pocítila na chrbte ostrú bolesť. Zvíjala som sa v silných bolestiach. "Odette! Odett, čo ti je?!", prestrašene sa ma pýtala Tifa. "Ja... ja neviem... veľmi ma bolí-" "Chrbát?", doplnila ma Tifa. Ja som prikývla. Vtom bolesť pominula. Tackavo som sa postavila a pozrela sa na Tifu. Tá sa na mňa pozerala ako na zjavenie. "O... Odette?" "Áno?", nechápala som. "Odette, otoč sa!", prikázala mi Tifa a ja som sa nechápavo otočila. "Odette, keby som ti teraz povedala, že pred sebou vidím anjela, ale skutočného, uverila by si mi?" Stále som nechápala. "Odette, pozri sa na svoj odraz v potoku!" Striedavo som sa pozerala raz na Tifu, raz na potok. Pomaly som sa blížila k potoku. Nahla som sa a... to čo som tam zbadala, mi úplne vyrazilo dych! "Preboha!", vykríkla som tak, že až Tifa nadškočila. "Ja mám-" "Krídla!", dokončila moju vetu Tifa. "Odette ty máš krídla! Máš anjelské krídla!", výskala Tifa. Ja som tam len stála a pozerala sa ublížene na Tifu ako Bambi, keď mu zastrelili mamičku. "Odette, vieš čo to znamená? Že dokážeš lietať!" "Ale ja neviem lietať.", protestovala som. "No, ale skúsiť to musíš. Máš predsa krídla!", povedala Tifa, vzala ma za ruku a ťahala ma k neďalekému pahorku. Keď sme tam došli, Tifa hneď spustila: "No Odette, môžeš!" "Môžem... čo môžem?" "Lietať predsa!", povedala a strčila do mňa. "Čo robíš, chceš aby som spadla?!", oborila som sa na ňu. "Teoreticky áno.", uškrnula sa. Ja som ju začala vraždiť pohľadom. "Ale no ták, Odette, inak sa lietať nenaučíš!" "A čo keď nechcem?!" "Tak to by bola škoda. Odette, uvedomuješ si vlastne, čo máš a čo všetko dokážeš? Vieš, koľko ľudí by chcelo vedieť lietať? Ovládať vietor, vodu... liečiť ľudí-" "A koľko by chcelo normálny život, domov, rodinu! Tifa, uvedomuješ si vôbec, že celých tých päť rokov každú každučkú noc keď si odišla s tým, že musíš domov, ja som trpela ako kôň?! Vždy som si vtedy povedala, aké krásne by to bolo, keby som bola tebou! Uvedomuješ si, že som v tomto lese sama?! Že nikoho nemám?!", kričala som na Tifu čím ďalej tým viac a po tvári mi stekali krokodílie slzy. No vzápätí som to oľutovala. Uvedomila som si, že ona za to nemôže. Ona nemôže za nič. "Prepáč mi to." "Aj ty mne prepáč, Odette. Nikdy som si to neuvedomila. Prepáč." Nastalo ticho. Tifa ho prelomila tým jej zvonivým hlasom: "Kamošky?", spýtala sa a usmiala sa na mňa. Ja som jej úsmev opätovala a dodala: "Kamošky." "Tak, poďme na to!" "Na čo?", nechápala Tifa. "No predsa lietať!" "Naozaj?", uškrnula sa Tifa a zhodila ma z pahorku. Ako som padala, kričala som na Tifu: "Tifa ak to náhodou prežijem, zabijem ťa!" Tifa sa len smiala. Jej zvonivý smiech ma prinútil smiať sa tiež. Ani som si neuvedomila, že lietam! Ja naozaj lietam! Bol to neskutočne úžasný pocit. Pocit voľnosti a nezávislosti. Jedným slovom úžasný...
***
Večer, keď sme sa s Tifou rozlúčili, som si uťahaná chcela ľahnúť na matrac. Ale nedalo sa! Moje krídla mi vtom bránili. Premýšľala som, ako budem odteraz spávať. Vtom ma napadlo, že by nebolo od veci, keby sa tie krídla dali skryť. Sadla som si na matrac do tureckého sedu a sústredila sa len na jedinú vec: schovať tie krídla. Z ničoho nič sa okolo mňa vytvorila jasná žiara. Keď žiara pohasla, otvorila som oči. Krídla boli preč! Ale nedalo mi to, znovu som si sadla do tureckého sedu a teraz sa sústredila na niečo iné: chcem krídla! Hneď, ako som tak urobila, znova sa objavila tá žiara a spolu s ňou i moje krídla! Bola som šťastná, že sa to dá takto ovládať. Zopakovala som si to ešte niekoľkokrát, pretože ma to neskutočne bavilo. Keď som už ale naozaj pocítila únavu, s čistým svedomím som išla spať.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár