„Úžasné! Perfektné! Geniálne!“, rozplývala sa Tifa nad prázdnou spráchnivenou miestnosťou, ktorá mala byť jej novým barom. Nebolo tam nič okrem starého pultu a pár barových stoličiek, z ktorých jednej chýbala noha. Táto budova bude potrebovať dôkladnú rekonštrukciu, ale nechcela som jej kaziť radosť, a tak som na otázku: „No nie je to tu nádherné?“ odpovedala jednoduchým: „Uhm.“ Tifa ma celá natešená ťahala na poschodie, kde boli dve izby a ku každej kúpeľňa. Avšak, opäť to bolo na zaplakanie. V každej izbe bola jedna vŕzgajúca posteľ, rozkývaný šatník, olúpané tapety a balkón. Kúpeľne na tom neboli o nič lepšie. Nemala som z toho dobrý pocit, ale keď som videla, ako sa Tifa teší a aká je šťastná, rozhodla som sa pomôcť jej a podporiť ju. „Odette?“ „Áno?“ „Veľmi by som si priala, aby to nebol môj bar.“ Zarazila som sa a nechápavo sa spýtala: „Čože?“ Ona sa na mňa usmiala a spustila: „Priala by som si, aby to bol NÁŠ bar!“, povedala Tifa, pričom slovko 'náš' zdôraznila. Keďže som na to nič nepovedala, Tifa spustila: „Teda, ak samozrejme súhlasíš!“ Ja som sa na ňu usmiala a povedala som: „Ako by som mohla nesúhlasiť.“ Tife sa rozžiarili oči a silno ma objala. Ja som ju po chvíľke od seba odtiahla s povedala som: „Tak na čo čakáme? Do práce!“ Tifa kývla súhlasne hlavou a pustili sme sa do prerábania jej- teda, nášho baru.
***
„Konečne!“, vydýchli sme s Tifou dvojhlasne. Po dvoch mesiacoch je náš bar konečne hotový. „Tak, kedy otvárame?“, spýtala som sa Tify. „No, môžeme aj hneď!“ Ja som sa na ňu ustarane pozrela. „Tifa, myslím si, že by sme to otvorenie mali odložiť.“ Tifa sa na mňa nechápavo pozrela. „Prečo?!“, spýtala sa Tifa a ja som si spomenula na posledné mesiace. „Tifa, nemohla som si nevšimnúť, že posledné mesiace akosi nie si v poriadku. Si slabá, býva ti zle, raz si takmer odpadla!“ Tifa sa na mňa pozrela, akoby nevedela o čom hovorím a povedala: „Ále, to nič nie je.“, uisťovala ma. Ja som sa však nenechala odradiť. „Mala by si ísť k lekárovi.“ Tifa zakrútila nesúhlasne hlavou a viac sa na túto tému už nevyjadrovala. Vtom Tife zazvonil mobil. „Haló?“, povedala do mobilu. Ja som jej telefonátu nevenovala veľkú pozornosť, no keď som sa náhodou na ňu pozrela, počúvala so zatajeným dychom a nevravela nič. Znepokojovalo ma to. Kto jej môže volať?! Jediné, čo povedala pri tom rozhovore bolo: „Dobre, samozrejme, budem ťa čakať. Teším sa. Ahoj.“ Keď zložila mobil a schovala si ho do vrecka, nenápadne som sa spýtala: „Kto to bol?“ Tifa zavzlykala. „Čo sa stalo?“, spýtala som sa vystrašene. Tifa sa rozplakala. Ja som ju objala a hlavou mi vírilo množstvo myšlienok. Kto jej len mohol volať? Keď sa Tifa upokojila, spustila: „Volal mi môj brat.“ Ja som sa na ňu šokovane pozrela. „Ty máš brata?“ Tifa kývla súhlasne hlavou a pokračovala: „On... on... príde sem.“ „No... a?“, nechápala som. „No a?! Nevidela som ho už desať rokov!!!“, kričala Tifa a po tvári jej začali opäť stekať slzy veľkosti hrášku. Keď videla môj ustaraný, no nechápavý pohľad, začala vysvetľovať: „V ten deň, keď sme sa po prvýkrát stretli, v ten deň ho násilím vzala ShinRa. Mama vojakom nemohla odporovať, pretože by ju určite odviedli tiež a bohvie, čo by s ňou urobili. Nepovedali nič, len vtrhli do domu, vzali ho a odišli. Vtedy mal len osem rokov! Keď odišli, mama si sadla na stoličku do kuchyne a neutíchajúco plakala. Nemohla som sa na ňu pozerať, ako trpí. Tak som odišla a utekala som. Utekala som nevedno kam, až som došla k tomu potôčiku. No a ďalej to už znáš.“, povedala Tifa a ja som sa na ňu pozerala s ústami dokorán. Spýtala som sa: „A prečo vzali práve jeho?“, nechcela som Tife ešte viac ubližovať zbytočnými otázkami, ale nedalo mi to. „Odette, vtedy vzali všetkých chlapcov z dediny, ktorí mali menej ako desať rokov. Ty to nevieš zrejme jediná, pretože si vtedy bola odtrhnutá od okolitého sveta v sirotinci.“, vysvetlila mi Tifa. Potom dodala: „A teraz, po desiatich rokoch, príde. Po desiatich rokoch uvidím svojho malého bračeka.“, zazubila sa Tifa. Ja som sa na ňu usmiala a spýtala sa: „A kedy príde?“ „Povedal, že v najbližších dňoch.“, oznámila mi Tifa. Potom sa usmiala a povedala: „Odette, ja sa naňho veľmi teším. Ale jedna otázka mi vŕta hlavou.“, zamyslela sa Tifa. „Aká?“, spýtala som sa. „Odkiaľ vzal moje telefónne číslo?“ Obe sme sa zasmiali a ja som dodala: „To vieš, má svoje zdroje.“ Vtom Tife prišlo nevoľno. „Ospravedlň ma.“, povedala Tifa a rozbehla sa k záchodu. Išla som za ňou a za dverami sa zastavila. Zaťukala som jej na dvere a spýtala sa: „Si v poriadku?“ Po chvíli mi odpovedala: „Áno, som v poriadku.“ Čím viac ma uisťuje o jej stopercentnom zdravotnom stave, tým viac jej neverím. Mala som z toho zlý pocit, ale ako jej mám pomôcť, keď ona sama moju pomoc odmieta? Nezostáva mi nič iné, len ju pozorne sledovať a dávať na ňu pozor. „Tifa, môžem vojsť?“ Neozvala sa. „Tifa?!“ Opäť nič. „Tifa, si v poriadku?“ Neodpovedala. Zľakla som sa a násilím som vtrhla do kúpeľne. „Panebože! Tifa!!!“
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár