Zrazu sa tie dvere otvorili a ja som skoro padla na zem. Ano, veľmi komické. Všetci sa začali rehotať. Z tých dverí sa vyrútilo stádo divých neorganizovaných študentov ktorí by ma, nebyť bleskovej reakcií kamarátky ktorá ma surovo potiahla nabok, boli schopní udupať na smrť. Tak som sa teda oprela o stenu, ktorej statiku som pre istotu lepšie skontrolovala. Pohodlne som sa oprela. Zdvihla som zrak.
BUM. Bol tam. Neznámy. Očarujúci. Tak jednoduchý. Stál oproti mne a s jemným úsmevom sa na mňa pozeral. To som bola až taká komická? Začala som sa červenať ako nikdy pred tým. Zrazu sa u mňa prebudili pocity, ktoré som ešte nikdy necítila. To čo je? Presne táto veta mi znela v hlave...stále dookola...To čo je so mnou? Veď je tak obyčajný, vôbec nie je môj typ, nie je svalnatý, má okuliare, vyzerá tak inteligentno. Nevedela som, čo mám robiť. Nebyť nášho anglinára tak tam asi stojím do teraz. Jediné na čo som sa zmohla bol lacný úsmev a rýchle odvrátenie pohľadu.
Láska na prvý pohľad? Ja, vždy krutá realistka odsudzujúca akékoľvek formy romantiky? Ako? Stále dookola som si opakovala, čo sa tam na tej chodbe stalo. Bola to chémia alebo len spojenie stoviek náhod, ktoré spojili naše pohľady práve v tej stotine sekundy? Vyplašená sama zo seba konštatujem - už verím...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár
Moc pekné..