Futbal je len môj koníček, síce ako študentovi by mi to pekne pomohlo, ale na prevádzku domu, špeciálne vybavenie, auto a cestovanie sotva. Aj rodičia by mohli niečo prispieť, ale ani týmto smerom sa potom moc vyskakovať nedá. Tak nám teda mne a chalanom neostávalo nič iné ako si nájsť prácu. Najprv to bola len brigáda v jednej modernej firme. Platili celkom dobre, ale vieš po futbale a ostatných koníčkoch sme nejaké veľké výkony nepodávali. Oni nám jedného dňa navrhli, že či by sme nechceli viac zarábať a pritom menej robiť. Odmietnuť sa nám nezdalo najvhodnejšie, hlavne pre tú ponuku koľko máme zarábať. Prihlásili sme sa na konkurz o prácu, no skôr zamestnanie ako neskôr vysvitlo.
Prvá podmienka bola dosť divná, pridať si ich firmu na jednu sociálnu sieť s možnosťou necenzurovaného prístupu k našim údajom. Sme súhlasili v momente, ako keď odklikneš na facebooku test a povoliť prístup k mojim informáciám, fotkám atď.
Druhá podmienka bola ešte zvláštnejšia, keďže sa jednalo o výrobnú firmu. Absolvovať trénerské kurzy na fitnes a jogu. Pol roka nám vysvetľovali na čo slúži každý jeden sval na tele a ako sa dá posilňovať a uvoľniť. Každých pár rokov naň musíme chodiť. Samozrejme máme prístup k desiatkam rôznych vzdelávacích kurzov, ale tie sú už dobrovoľné.
Tretia podmienka bola absolvovať raz ročne tréningový tábor. Výnimku máš len ak v tom roku absolvuješ nejakú športovú súťaž a dobre sa umiestniš.
Štvrtá bola úplne, že no... Posielať im výpisy z banky a keď máš pravidelne vyššie výdavky tak ti zvýšia plat. Najspokojnejší sú, keď platíš kartou. A nemajú radi škrečkovanie a privysoké úspory, maximálne desať násobok platu.
Piata podmienka bola testovanie. Niekomu to možno príde zvláštne, ale povolili sme im testovať nás či im hovoríme pravdu o našich výdavkoch a športovej kondícii. S tým nemáme žiaden problém, lebo hovoríme pravdu a radšej sa bavíme ako šetríme.
A akú máme prácu. No pravidelne míňať prachy a športovať, zabávať sa, cestovať. Presnejšie žiť ako ľudia. Stali sa našimi sponzormi. Som sa ich aj spýtal čo ich k tomu vedie, len tak nám dávať peniaze.
Vysvetlili to celkom jednoducho a pre mňa uspokojivo. Sú nadnárodná spoločnosť zaoberajúca sa výrobou. Dosahujú nadpriemerné zisky, ale nepotrebujú takmer žiadnych zamestnancov. Úplná robotizácia ich výroby neponúka miesta pre ľudských zamestnancov. Okrem pár ľudí, čo nastavujú ,kontrolujú a opravujú stroje a starajú sa o logistiku.
Investujeme do vývoja, vedy a štúdia na školách, no prebytky sú vysoké a ak nechceme zničiť ekonomiku, teda tok peňazí, musíme ich do niečoho investovať. Skúšali sme tie peniaze ponúkať do výhier, ale človek, čo vyhral sa zväčša zbláznil a buď peniaze minul a skončil nešťastný alebo spokojne priberal a prišiel o zdravie, to tiež viac šťastia neprinieslo.
Na jednom blogu sme sa raz dočítali o systéme vzdelávania a sponzorstva vybraných ľudí, najlepšie mestského typu, s vyrovnaným domácim rozpočtom. Nejde pritom o nejakú elitu, ale vyhľadávanie ľudí, čo zvládajú tento typ života. Čítali sme aj o experimente, čo sa odohral pred pár desiatkami rokov na jednom etniku, zvyknutom na kočovný život. Experiment mal zmeniť kultúru ľudí, nechcelo sa od nich aby pracovali ,dali sme im čo potrebovali, byty, nejaké peniaze. No oni dosť zleniveli a začali upadať čo sa týka vzdelania. Proste im chýbala ich kultúra. Začali sa nudiť. Tak poučený týmto experimentom si starostlivejšie vyberáme ľudí, čo budeme sponzorovať. V takej Austrálii a dokonca aj v Prahe nám to celkom dobre funguje. Uvidíme či sú tu ľudia pripravení na takzvaný „Big city life“.
Máme personálne oddelenie, čo hľadá ľudské zdroje. Návrhy od sponzorovaných neprijímame, rozhodujeme sa len podľa svojich kritérií.
„Toľko k vysvetleniu.“ dorozprával Peter.
Chalani sa ďalej už venovali len zábavnejším témam a neskôr sa opäť niekam vytratili...
+ + + + + +
(po gramatickej korekcii)
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár