Kráľ čakal a čakal na svojich šiestich synov, ale čo ako čakal, neprichodili. Žialil, bedákal, že ho už nič na tom svete nepoteší. – Keby som teba nemal, nemohol by som ďalej žiť, taký mi je žiaľ, že sa tvoji bratia stratili, – povedal popolvárovi.
– Ale ja ťa chcem práve poprosiť, aby si mi dovolil hľadať bratov, – povedal popolvár.
– Ó nie, nepustím ťa, – bránil sa otec, – tak by som ešte aj o teba prišiel.
No popolvár chcel ísť a toľko domŕzal a prosil, až ho napokon otec pustil. Kráľovi zostala už len stará mitrha, lebo všetky pekné kone, čo mal, vzali si šiesti synovia. Lež popolvár na to nedbal, vysadol na starú mitrhu a rozlúčil sa s otcom. – Zbohom, otec! – povedal kráľovi. – Veď sa ja vrátim a možno privediem aj bratov. – A odišiel.
Ako sa niesol na svojej mitrhe, zazrel pred sebou havrana. Trepotal krídlami a taký bol hladný, že nemohol vzlietnuť.
– Ach, dobrý človek! Daj mi trochu jedla, ja ti raz pomôžem v najväčšej núdzi, – povedal havran.
– Jedla veľa nemám, a že by si mi pomohol? Na to nevyzeráš! – povedal princ. – Ale voľačo ti dám, lebo vidím, že si v núdzi. – A dal mu trocha jedla, čo si vzal z domu.
Zase prešiel kus cesty a prišiel k potoku. Tu ležal na suchej zemi veľký losos, hádzal sa, zvŕtal, no nemohol sa dostať do vody.
– Ach, dobrý človek! Pomôž mi do vody, – povedal losos princovi. – Ja ti raz pomôžem v najväčšej núdzi.
– Ty mi iste veľa nepomôžeš, – povedal princ. – Ale škoda ti takto tu ležať. – A hodil rybu do vody.
Precválal kusisko cesty, a tu stretne vlka, takého hladného, že sa len plazil po ceste.
– Dobrý človek! Daj mi svojho koňa, – povedal vlk. – Som taký hladný, že mi až v črevách píska. Dva roky som už nič neprehltol.
– Nie, – povedal popolvár, – koňa ti nemôžem dať. Najprv som prišiel k havranovi, s ním som sa podelil o jedlo, potom som zasa lososa musel hodiť do vody a ty by si chcel teraz môjho koňa. Nedám ti ho, lebo by som nemal na čom jazdiť.
– Ach, milý, musíš mi pomôcť, – povedal vlk. – Jazdiť môžeš na mne a ja ti pomôžem v najväčšej biede.
– No, veľa mi ty nepomôžeš, ale ber teda koňa, keď si v takej núdzi, – povedal princ.
Keď vlk zožral koňa, dal mu popolvár na papuľu uzdu s opratami, osedlal ho a sadol si mu na chrbát. Sýty vlk bol teraz taký silný, že princa niesol ako pierko. Princ ešte nikdy nejazdil tak rýchlo.
– O kúsok ďalej ti ukážem obrov dvor, – povedal vlk a o chvíľu ta naozaj prišli. – Tu je obrov dvor, – ukázal mu vlk. – Vidíš tieto kamene, to sú tvoji zakliati bratia a ich mladuchy. Tamto sú dvere k obrovi, nimi vojdi dnu.
– Nepôjdem, bojím sa, – povedal princ. – Veď by ma zmárnil.
– Ó, nie, – odvetil vlk. – Keď ta vojdeš, stretneš princeznú a ona ti povie, ako skántriš obra. Vo všetkom ju poslúchni!
Popolvár teda šiel, ale strach ho neopustil. Keď vošiel dnu, obor nebol doma. Ale v jednej komôrke sedela princezná, celkom tak, ako predpovedal vlk, a bola taká krásna, že krajšej popolvár nikdy nevidel.
– Ach, ako si sa sem dostal? – vzdychla princezná, keď ho zočila. – Tu zahynieš! Obra nikto nepremôže, lebo srdce nenosí pri sebe.
– Nuž, keď som už sem prišiel, predsa len sprobujem vyslobodiť svojich bratov, ktorých obor obrátil na kameň, a aj teba zachrániť, – povedal popolvár.
– Keď tak veľmi chceš, dobre, voľačo už vyhútame, – povedala princezná. – Vlez tuto pod posteľ a dobre počúvaj, o čom sa budem s obrom zhovárať. Ale musíš tam ticho ležať.
Pokračovanie rozprávky bude uverejnené zajtra.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
blogerka7992
16. 6.júna 2011 11:21
Cauko, tak zbezne jednym ockom som to prebehla ale zda sa mi ze je to na taky styl ako popolvar najvacsi na svete Mylim sa ?
Napíš svoj komentár