Cíti, ako jej pomaly stekajú po tvári a vytvárajú si kľukaté slané cestičky. Jedna ju šteklí na nose, druhá zabehla do vlasov, ďalšie premáčajú vankúš a ona nevie prečo nimi vlastne plytvá.
Nervózne si sadá, nevšímajúc si vŕzganie postele. Natiahne sa po svojom plyšovom medveďovi a ovinie mu ruky okolo krku. Ako keď bola malá a sníval sa jej zlý sen. S tým rozdielom, že teraz sa jej nič nesníva. Zlé sny sa menia na skutočnosť, z ktorej sa tak ľahko nezobudí. A jej jediný spoločník je medveď. Pardon medvedica. Tá, čo je tu vždy, aj keď všetci ostatní odišli.
A s ňou v objatí len tíško sedí a pozerá von oknom na hviezdy. Akoby čakala, či nejaká padne a splní jej želanie. Aspoň jedno.
Pretože sama to už nezvláda. Opäť je tu tá chvíľa. trvajúca dlhšie, než by mala, keď má pocit, že svet je čiernobiely.
No aj tak sa ráno zobudí a usmeje sa. Bude sa smiať celý deň a pôjde s hlavou pekne vzpiramenou. S ľuďmi, na ktorých jej záleží.
Len večer opäť skončí sama na pustom ostrove, odháňajúc zlé tiene, čo jej kradnú šťastie. Mysliac pri tom na neho.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár