Úvodom azda pár slov k odôvodneniu môjho konania a teda odpoveď na otázku, preboha prečo si relatívne mladý chalan v riadnom pracovnom čase píše svoju poslednú vôľu?
Dôvod na to má pomerne prostý a prozaický. Totiž dnes v neskorých poobedných hodinách cestuje z hlavného mesta na východ, na krátku no snáď efektívnu dovolenku. Na tom by nebolo nič zvláštne, bez ohľadu na dementnosť šoférov v tom istom čase smerujúcich tým istým smerom, keby vozidlo ktorým sa bude prepravovať, nemalo poškodenú brzdovú hadičku. Automechanik síce skonštatoval ,,že vydrží“, avšak náhoda ja blbec a hoc budem sedieť pevne zapásaný na zadnom sedadle, stať sa môže hocičo. A vlastne v globále sa celý život môže stať hocičo a v tejto súvislosti nemať zabezpečenú ďalšiu starostlivosť o Váš majetok môže mať fatálne následky!
Tak teda poďme na vec...
Prvé vety by som rád venoval svojim stvoriteľom. Na celom svete si neviem predstaviť lepších rodičov než akým som bol do vienka pred narodením hodený ja. Výchova ktorou ma obdarili zo mňa stvorila človeka s rovnou chrbticou (nie doslova, musel som dokonca chodiť na cvičenia au), pevným stiskom a slovom ktoré má silu. To, že som nikdy nemal problém s ľuďmi a ľudia so mnou je predovšetkým ich zásluha a fakt akými očami hľadím na svet a akými dúškami si vychutnávam jeho plody je opäť len pričinenie mojich skvelých rodičov.
Pravda je, že im nemám čo odkázať. Veľkú časť môjho majetku mi totiž zabezpečili sami a tú časť ktorú som si zabezpečil svojou zárobkovou či inou činnosťou ja, jednoducho ku šťastiu nepotrebujú.
Som si istý, že obaja vedia čo pre mňa znamenajú a keby to náhodou nevedeli, zhrniem to jedinou vetou – bez Vás a brata ktorého ste mi dali, by som nebol nikto a dokonca ešte menej ako to. Mám Vás nevýslovne rád (dovolím si nepoužívať sfrázované americké aj lav ju, lebo by to znehodnotilo poslanie tohto článku a toho čo chcem naozaj povedať).
A tu sa plynule dostávam k prvému z mojich bratov. Tomu ktorého som spomínal vyššie, registrovanému na tomto portáli pod nickom redmoon. Kámo verím, že hoc si miliónkrát povedal, že na mojom pohrebe budeš oslavovať, predsa len vyroníš slzu nad nebohým telesným pozostatkom mojím.
Opäť a predovšetkým vďaka výchove našich geniálnych rodičov, stalo sa nám dvom, že okrem zväzku pokrvného za tých 26 rokov vytvorilo sa medzi nami neskutočné puto. Nielen že si top brat tejto galaxie, hoc som iného nikdy nemal, si aj mojím najlepším kamarátom, priateľom, parťákom a vlastne asi jediným človekom, ktorému sa nebojím povedať čokoľvek. Spoločný sprostý humor, záľuby, názory na svet a ľudí a tisíce hodín skvele stráveného spoločného času – to je to na čo myslím, ak sa moja mŕtvola teraz náhodou usmieva.
Čo sa môjho majetku týka, chcem aby si podedil úplne všetko. Od oblečenia, cez zbierku mojich medajlí, šálov až po financie ktoré po mne zostanú. Verím, že jedného dňa doklepneš to čo som ja nedokázal a šále s medajlami budú visieť vo vlastnej krčme či penzióne.
V časti v poradí už tretej zostávam v rodine avšak nie pokrvnej. Môj žilinský brat, ktorý nevedno prečo nebol neexistujúcim bohom hodený k nám ako náš tretí súrodenec. Na jednej strane škoda, mohli sme byť spolu oveľa častejšie, na druhej strane chvalabohu, lebo sa mi rodina navyše rozšírila aj o nepokrvnú mamu.
Bratku, ten v ktorého veríš a ja nie, nám nedoprial stráviť spolu toľko času, koľko by si zaslúžili ľudia ktorí si tak perfektne rozumejú. Opäť len veľká vďaka našim mamkám za to, že nám v detstve sprostredkovali aspoň čo to a je skvelé, že v dospelosti sme na tom dokázali stavať. Vždy som ťa považoval (s výnimkou redmoona) za môjho jediného skutočného priateľa a nič sa na tom mojou smrťou ani nemení. Hoci ten spoločný kontakt bude predsa len ešte sporadickejší. Vďaka ti Sean za každú minútu rozhovorov či spoločného stúpania do vrchov, spolutvoreného nádherného detstva v neposlednom rade.
Veľmi by som si želal, aby ste spolu s redmoonom z mojich financií zakúpili fľašu (kľudne aj dve-tri) kvalitného alkokolu a strávili nad ňou jednu dlhú noc. Bol by som rád ak by ste túto noc v rozhovoroch venovali práve mojej pamiatke.
Priznávam sa, musel som chvíľu uvažovať či do svojej poslednej vôle zahrniem i tento odstavec. Moje posledné poďakovanie patrí dievčaťu s ktorým som strávil takmer šesť rokov svojho života, z toho tri z nich boli tými najúžasnejšími vôbec. Ak by ste ju chceli nájsť na tomto portáli, nachádza sa pod nickom Petka9, jej profil je od nášho rozchodu nezmenený a tým je krásny.
Napriek tomu, že už nie sme spolu a tvoje súčasné ja som si príliš neobľúbil, som nesmierne vďačný za to, že som mal možnosť žiť s tvojou pravou podstatou. Bola si ženou môjho doterajšieho života, súčasťou mojej mysle, srdca a tela. Viem, že jedného dňa a možno to bude hneď ako sa dozvieš, že som po smrti, si uvedomíš, že sme k sebe patrili a zistíš, že mnohé čo si zdanlivo zmeniť nevedela, by si už teraz zmeniť dokázala. Chcem tiež aby si vedela, že chyby ktoré si mi vyčítala som si časom naozaj uvedomil. Asi je to tak ako to má byť. Rozklad tohto páru majú za vinu obaja partneri rovnako.
Je mi ľúto, že sme dopadli tak ako sme dopadli a že sme sa zaradili do dlhého radu rovesníkov z našej generácie. Chorej generácie, ktorá na rozdiel od predchádzajúcej, ktorá pokazené veci opravovala, dnešná pokazené radšej vymieňa. Je mi ľúto, že ak to s tou brzdovou hadičkou naozaj nevyjde a nebodaj predtým ako naposledy vydýchnem budem mať chvíľu času na rozmýšľanie, zrejme sa vnútri utýram výčitkami a samotou.
Každopádne nechcem aby si sa z čohokoľvek obviňovala (teda pokiaľ si tú hadičku sama nepoškodila). Z môjho majetku by som ti rád odkázal moju zrkadlovku. Verím totiž, že si tak krásna osobnosť, že dokážeš fotkami vyjadriť city a tým fascinovať ľudí. Ďakujem za čas strávený po tvojom boku.
Pýtalo by sa sem spomenúť oveľa viac ľudí. Životom sa mi ich premleli pekné stovky a minimálne dve desiatky by som tu mohol menovite s vďakou spomenúť. Chcem však aby táto posledná vôľa, pomerne narýchlo spísaná, patrila iba týmto pár ľudom, ktorí naozaj obrovsky ovplyvnili môj život.
Mimochodom čím dlhšie som ju písal, tým menej som si bol istý, že ju chcem zverejniť. Je to celkom irónia. Avšak chcem aby bola verejne prístupná a zároveň dobre uschovaná do času kým ju nebude treba. A ak nezabudnem a samozrejme ak prežijem, asi ju po víkende odtiaľto zmažem. Neviem.
Každopádne Vám drahí čitatelia odporúčam prejsť si duchovnou očistou v podobe spísania niečoho podobného. Uvidíte sami, nie je to veru med lízať zvoliť tých správnych ľudí a tie správne slová, obzvlášť ak by mohli byť Vašimi poslednými na tomto svete...
Denník
Komentuj
3 komenty k blogu
2
@zajkousko - prečo by to bola smola? ja verím, že nepraskne. tento blog je len ranou istoty. nemyslím si že by bol depresívny, alebo vyzeral ako výplod samovraha. som veľmi vyrovnaný človek a žijem fakt plodný a plnohodnotný život. ale vďaka za koment
3
Napíš svoj komentár
a kiež by si prišiel na iné myšlienky a potvrdil ich skutkami...