„Práve preto, že som dospelá a vlčia princezná si nemôžem robiť, čo chcem,“ povedala Hinata na vlastné prekvapenie úplne pokojne. „Teraz mám zodpovednosť a moja rodina, vlastne, celá moja svorka mi verí. Nechcem ich sklamať.“
„Pche,“ odvrkol Usotsuki, no Hinate sa zdalo, že to bolo skôr z istého druhu závisti, než hnevu nad nespravodlivosťou odsudzovania jeho rodu a prísnosťou jej rodičov, keďže od neho takmer nikto nič neočakával.
„Tak či tak,“ pousmiala sa Hinata, „som tu, no nie? Takže sa nemáš dôvod rozčuľovať a ani na nikoho hnevať.“ A ani na to nemáš právo, pomyslela si pre seba no nahlas to nemienila vysloviť. Nepotrebovala si dokazovať vlastnú hodnotu potápaním iných.
„Veď nie,“ povzdychol si Usotsuki a rozhodol sa prejsť na inú tému. „Myslíš, že je možné aby ma prijali do vašej svorky?“ nadhodil napokon s nádejou v hlase.
Hinate sa rozkašľala, aby zakryla mimovoľný zvuk prekvapenia, ktorý jej nevdojak vykĺzol. Jedna vec bola presvedčiť rodičov, že hyena, s ktorou sa kamaráti je milý mládenec, no niečo úplne iné je pokúsiť sa im dokázať, že akákoľvek hyena je dobrá pre ich svorku, alebo aspoň akceptovateľná, keď vedela, že ani vlk mimo ich svorky by to nemal ľahké.
„Noo, myslím, že je ešte skoro nad tým uvažovať,“ rozhodla sa nakoniec pre vyhýbavú odpoveď.
„Ale pomôžeš mi, však? Chcem sa naučiť všetko, čo potrebujem vedieť ako vlk.“
„A si si istý, že to naozaj chceš? Pre niekoho ako ty to bude veľmi ťažké,“ povedala Hinata dosť nesvoja a takmer dodala, že aj neprirodzené, ale potom si to rozmyslela. Nechcela sa s ním púšťať do niečoho, čo ho prestane baviť po dvoch týždňoch. Hlavne keď je to niečo pre ňu také dôležité.
„Sľubujem, že budem dobrý študent. Ten najlepší akého si vieš predstaviť,“ vyhlásil skalopevne Usotsuki. „Ja ťa nesklamem.“
„Dobre teda. Začneme zajtra,“ povedala nakoniec Hinata rezignovane. Sama nechápala, ako sa na niečo také nechala nahovoriť.
„A prečo nie hneď?“ vyhŕkol netrpezlivo Usotsuki.
„Lebo ma čaká svorka.“
„Teba stále čaká svorka,“ zahundral Usotsuki nadurdene no Hinata si ten tón radšej nevšimla. „A čo ja?“
„Ty sa snaž aby si sa do tej svorky dostal a už sa nebudeš mať na čo sťažovať,“ žmurkla na neho a rozbehla sa domov. „Tak zajtra,“ zavolala ešte za seba no odpoveď nedostala, či už preto, že bola ďaleko, alebo preto, že žiadnu nedostala, sa nedozvedela, no nemala čas sa nad tým zamýšľať. Signál začula pred hodnou chvíľou a tak bežala ako len vládala k miestu odkiaľ prišiel. Pod veľkým javorom, ktorý minulé leto rozčesol blesk už stála nedočkavá malá Sayuri.
„Meškáš,“ uškrnula sa na Hinatu.
Tá sa trochu nechápavo poobzerala naokolo a pár krát sa poriadne nadýchla chladnúceho vzduchu, či niečo nezavetrí, no večer bol úplne pokojný. „To je zvláštne,“ povedala napokon zamyslene. „Zdalo sa mi, že som počula signál.“
„Veď si ho aj počula,“ priskočila k nej Sayuri a s rozžiarenými očami a chystala sa pokračovať, ale Hinata sa ňu prísne pozrela.
„Sayuri-chan, ty si použila signál aj keď si nebola v nebezpečenstve?“
„Chcela som sa s tebou rozprávať,“ povedala Sayuri s nevinným no očividne ľútostivým výrazom.
„Nabudúce ma radšej zavolaj normálne, aby som sa nemusela báť, koľko kúskov z teba ešte nájdem, kým dobehnem, dobre?“ pokarhala ju Hinata vážne no vzápätí sa usmiala. Akokoľvek by chcela, nedokázala sa na ňu hnevať. Veľmi si ju obľúbila a brala ju ako sestričku a dcérku zároveň. A práve preto nemohla zniesť myšlienku, že by sa jej niečo stalo.
„Prepáč,“ Sayuri zahanbene sklonila hlavu.
„To nevadí, len som sa veľmi bála. Hlavné je, že si v poriadku,“ žmurkla na ňu. „Tak čo si to chcela?“
„Ach, už ani neviem,“ prehodila Sayuri ledabolo, za čo si znova vyslúžila prísny pohľad. „Kto to tam bol s tebou?“ pozrela na Hinatu so záujmom.
„Ty si ma sledovala?“ vyhŕkla Hinata napoly zarazene a napoly pohoršene.
„Ja? Niéé,“ zahovárala hneď Sayuri. „No...možno trošku. Ale len pre tvoju bezpečnosť.“
Hinata sa neubránila smiechu a postrapatila Sayuri srsť medzi ušami. „Myslím, že sa o seba dokážem postarať, Sayuri-chan.“
„Nikdy nevieš, čo sa môže stať,“ stála si Sayuri za svojim. „Hlavne keď si v takej spoločnosti. A čo to bol vlastne zač?“ vyzvedala sa ďalej.
„To bol...priateľ. Volá sa Usotsuki, je to hyena a žije na Západnej planine. Je táto informácia postačujúca?“
„No, to sa ešte uvidí,“ zažartovala Sayuri s predstieranou vážnosťou a zamyslene zamrmlala: „Takže hyena. Hmm, nepáči sa mi. Je nejaký divný. Taký...vychŕtly a vyzerá vypĺznuto.“
Hinatu jej slová trošku pohoršili, ale keď sa nad tým zamyslela, Sayuri to vystihla správne a tak sa len znova zasmiala. „Máš pravdu, je trochu zvláštny...iný. Ale nie je zlý.“
„To nemôžeš naisto vedieť,“ skočila jej Sayuri do reči.
Hinata si trochu zúfalo povzdychla. Bola zvyknutá hľadať v tvoroch to najlepšie a tí, ktorých nemala veľmi v láske jej museli dať veľmi dobrý dôvod na to, aby ich zaradila do tejto skupiny. A práve ten pri Usotsukim, tak ako pri iných hyenách ešte nemala (aj keď bola pravda, že žiadne iné hyeny zatiaľ nepoznala). Ale dúfala, že ho ani nikdy nedostane.
„No nie?“
Táto otázka ju vytrhla zo zamyslenia a pousmiala sa. „S tebou ako mojím osobným strážcom sa predsa nemám čoho báť,“ šťuchla Sayuri jemne do rebra, nevinne sa uškŕňajúc. Tá sa hrdo vypla a široko sa usmiala.
Skutočný príbeh
Komentuj
3 komenty k blogu
1
zemina
24. 10.októbra 2007 08:00
Super
3
No pekne, pekne...to sa mi lubi, uz sa neviem dockat nejakeho kruteho dramatickeho momentu
Napíš svoj komentár