Ležala na chrbte neschopná pohybu. Ako sa len toto mohlo stať. Prečo jej? Čo od nej chcú?
Nič nevedela. Nikto jej nič nepovedal. Desilo ju to. Celá táto tmavá miestnosť ju desila – cítila, že tu nebola sama. Cítila na sebe cudzí a zlomyseľný pohľad. Po chrbte jej prebehol mráz. Museli ju sledovať už dlho.
Započúvala sa do toho strašného ticha. Počula, ako sa jemný vánok hral s lístím na nejakom blízkom strome. Kdesi v diaľke zahrmelo a spustil sa dážď. Obrovské kvapky dunivo dopadali na strechu. Pozrela sa nad seba, no nič nevidela. Bola zavretá v temnote. Dokonca nikde ani stopy po nejakej škáre, či diere, cez ktorú by prenikalo aspoň minimum denného svetla. Nikde nič, iba prázdno a tma.
Kdesi blízko zavŕzgala drevená podlaha. Okamžite zbystrila sluch a ako elektrický prúd ňou prebehla ďalšia vlna strachu. Tento krát oveľa väčšia. Inštinkty jej napovedali, že sa schyľuje k čomusi horšiemu, ako je väznenie v tmavej miestnosti.
V duchu zanadávala, že práve teraz začalo tak liať. Bubnovanie dažďa na strechu a šumenie lístia sa jej zdali byť prihlasné. Akoby aj príroda stála proti nej a znemožňovala jej počuť príchod útočníka. Nedovolila jej pripraviť sa na útok a brániť sa.
Povzdych. Stŕpla. Vedela, že tu nie je sama. Teraz sa jej to potvrdilo.
Ďalší povzdych. Tentoraz hlasnejší ako predtým. Začalo to byť zlé, vedela to. Nebola tu sama, hoci nikoho nevidela. Tušila, že ani tentokrát neunikne. Bola zavretá v temnej miestnosti, nevedela, kde je východ, odkiaľ má očakávať útok. Čo má robiť? Modliť sa, plakať, prosiť..?
Zvažovala. Nedalo sa nikam utiecť. Nemala na výber. Zostávalo jej jediné riešenie – pokúsiť sa vyjednávať. Či to zaberie, nevedela. Vo filme to pomohlo, ak niekto únoscovi, alebo nebodaj vrahovi zahral na citlivú strunu. Ona toho človeka síce nepoznala. Vôbec nešla na istotu. Ale nemala čo stratiť.
„Čo odo mňa chcete? “ Jej hlas znel trochu ustráchane, i keď vedela, že by mala vystupovať suverénnejšie. No kto by to v takejto situácii dokázal?
„Evelyn.“
Strhla sa. Ten hlas bol ženský, no ľadový. Zaznel pár centimetrov od jej pravého ucha. Zamrazilo ju. Ona ju pozná. Pozná jej meno. A ktovie čo ešte. Zrejme tu nebola len tak pre nič, za nič. Niečo od nej chcela. Desila ju.
„Chceš ma zabiť? “ Vykĺzlo jej. Hlúpa otázka.
„Rozmýšľam o tom.“
Naozaj bolo hlúpe sa pýtať. Zdúpnela. Ostala zdesená viac ako predtým. Aj keď to podvedome tušila, zasiahla ju tá krutá pravda oveľa viac, než čakala. A tá žena to povedala tak pokojne. Ako prostý fakt. Bez štipky zľutovania. Z jej hlasu bolo cítiť len chlad.
„Čože... ach prosím nie.. prosím. Čo. .čo môžem urobiť? “
„Mohla by si napríklad konečne zavrieť to okno. Už ti to hovorím tretíkrát.“
Nechápala. To čo tá žena povedala, bolo také absurdné, že keby nebola v takej situácii ako práve je, asi by sa smiala. Ešte raz sa nad tým zamyslela. A tá tma jej to našepkala. Bol to chyták. Ona sa s ňou iba hrala. Bavila sa.
„Tu žiadne okno nie je.“
Opäť povzdych. Naozaj v ňom začula netrpezlivosť a hnev?
„Tak si už láskavo otvor oči! “
Zarazila sa. Neuvedomila si, že ich mala zavreté. Tak preto tá tma.
Pomaly pootvorila oťažené viečka. Iste ju čímsi uspali. Pozrela sa smerom, odkiaľ počula hlas.
„Aaah! “ To čo videla ju vystrašilo na smrť. A prinútilo ustúpiť. Hoci bola celá zmeravená, podarilo sa jej trochu nadvihnúť na rukách a odtlačiť sa ďalej. Ďalej od tej nehybnej tváre, bielej ako smrť, bez známky života. Osvetlenú ostrým bledým mesačným svitom. No vedela že žije. Vedela to podľa tých iskriacich očí, ktoré na ňu nahnevane a chladne hľadeli. Odsunula sa ešte ďalej a rukou nahmatala čosi mäkké. Obzrela sa.
„Preboha.“ Zvrieskla. A dosť nahlas. To čosi, bola ľudská ruka. Nehybná a mŕtva. Pozrela ďalej a v šere zbadala nejasnú siluetu nejakého dievčaťa. Ona neunikla. Bola obeťou tej ženy, ktorá na ňu striehla. Nespúšťala ju z očí ani na sekundu.
„Tyyy! “ Skríkla. Chcela ešte dodať že „vrahyňa“, ale to slovo sa jej zaseklo v hrdle. Chvíľu na seba hľadeli. A chvíľa sa predlžovala. O chvíľu ju zachvátil úžas. Telo za ňou sa pomrvilo. Dievča čo si zamrmlalo, no nič viac. Sekundy plynuli.
„Čo to dopekla..? “ Zažmurkala. Nechápala. Opäť zažmurkala. Cítila, že zrazu ju zaliala vlna pokoja. Ani sa nepohla. Konečne jej všetko došlo. Úľava. Nepatrná radosť. Povzdych.
„Ach... Prepáč Abbey.“
Dievča s bledou tvárou, ktoré doteraz považovala za bezcitnú vrahyňu, len neveriacky pokrútilo hlavou.
„To, že ma už dobrú hodinu kopeš, trháš mi vlasy...“ Evelyn pozrela na svoju pravú ruku. Mala ju zovretú v päsť a zvierala v nej prameň dlhých čiernych vlasov. Preglgla a ospravedlňujúco pozrela na Abbey. „...tak to je ešte v poriadku.“ Zhlboka sa nadýchla a premáhala sa, aby na Evelyn nezačala kričať. „Ale to, že som celá doštípaná od komárov a do očí mi svieti ten hlúpy mesiac, kvôli ktorému nemôžem spať... a to len kvôli tomu, že si opäť zabudla zavrieť okno... to už ti tak ľahko neodpustím.“
Evelyn sa na ňu s úsmevom pozrela. „Práve si ma chcela zabiť. Nemusíš byť na mňa taká zlá. Maj pochopenie.“
Abbey výhražne ukázala na okno.
„No dobre.“ Odvetila a neochotne sa postavila. Zarazila sa. „Hej, nepršalo pred chvíľou? “
„Pred desiatimi minútami.“
Evelyn sa začudovala. Taká rýchla zmena počasia. Prekvapenie sa jej zrejme mihlo aj na tvári.
„Za tých šestnásť rokov si si konečne mohla zvyknúť, že žiješ v Británii.“ Odvetila Abbey unudene. Evelyn prikývla.
„Hmm, ešte tu niekto stále potrebuje moju pomoc? “
Evelyn sa otočila k „mŕtvemu telu“. Carmen sa prebrala.
„Nie, to len Evelyn... Zase sa jej niečo snívalo.“ Odvetila Abbey.
„Aha.“ Carmen žmúrila pred jasným svitom. „To sa ti stáva stále, keď je spln.“
„Zobudila som ťa? “ Spýtala sa Evelyn. Carmen sa na ňu udivene pozrela.
„A prekvapuje ťa to? Štvrť hodiny tu kričíš o pomoc. Už fakt nie som natoľko nevšímavá, aby som dokázala odignorovať vysokofrekvenčné naliehavé vrieskanie o pomoc svojej najlepšej kamarátky.“
„Ah prepáč. To čo si vravela s tým splnom.. To je pravda? “ Evelyn to naozaj úprimne prekvapilo. Keď jej to Carmen potvrdila, otočila sa k Abbey. „Naozaj.“
„Ehm... A to je bežné? “ opýtala sa Evelyn rozpačito. Abbey okamžite zareagovala.
„No, je bežné, že niektorým ľuďom sa vtedy spí zle. Iným zase, naopak, dobre. A nevšímaví ľudia ako Carmen také veci ani nevnímajú.“ vysvetľovala nevšímajúc si Carmenine nahnevané pohľady.
„Takže je to bežné? “ Vydýchla si Evelyn. Našťastie žiadna zlá diagnóza.
„Zlý spánok áno, vrieskanie a mlátenie nevinných ľudí nie.“
„Veľmi vtipné Abbey.“
„To veru nie je vtipné Evelyn.“ Odvetila Carmen a natrčila jej doškriabané ruky. „Mám takú priateľskú radu. Navštív Abbeyinu mamu.“
Evelyn sa to dotklo. Pani Simpsonovú? Carmen si snáď strieľa. Alice Simpsonová bola uznávaná psychologička, veľmi úspešná vo svojom obore. Mala profesionálny prístup, skvelé výsledky, a tak ďalej. Ale liečila najťažšie prípady. Rozhodne na tom nebola tak zle aby si myslela, že je stojan na dáždniky. Urazene to svojim kamarátkam pripomenula.
„Ale Evelyn. Vie predsa poradiť aj pri bežných veciach.“
„Nie som stojan na dáždniky! “ Zopakovala oduto. „A mimochodom Abbey, aj ty si čo-to pochytila od mamy, iste niečo vieš.“ Podľa Evelyn to „niečo“, predstavovalo asi toľko znalostí z oboru psychológie, že psychológ v miestnej nemocnici by sa zahanbil, ale nechcela rýpať. Hlavne nie po tom, ako ju takmer oskalpovala.
„Aj tak by si za ňou mala ísť.“ Trvala si na svojom Carmen.
Ale bola by zrejme ticho, keby vedela, že Evelyn po nej hodí jablko. A trafí.
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár