Nadopovala som sa zvyčajnou rannou (čítaj extrémnou) dávkou kofeínu, popri Friends, ktorých už môžem recitovať som sa naraňajkovala a plánovala som sa pustiť do upratovania.
Ehm.
Takže sedím na rozkladacej stoličke s noťasom, celá šťastná, že mi kábel od netu dočiahne až na balkón.
Tvárim sa, že som niekde inde.
Je to sranda, že je jedno, či som na lavičke pred domom alebo na polorozpadnutom intráckom balkóne, stačí mi káva, slniečko, zavrieť oči a..
Ňo, pôvodne z toho mala byť ďalšia sladučká vizualizácia, ale akosi som sa iným smerom naladila.
Už sa necítim ako v klietke. Teda, až tak.
Ani si nemám chuť vystreliť mozog z hlavy.
Vedela som, že to prejde, ako to prešlo, keď som bola na pobyte (ale tam trošku skôr a mala som na to aj pádny dôvod teda).
S troškou fantázie je všetko znesiteľné. (A tej ja teda mám požehnane..)
Dennodenne si vypočítavam všetky výhody môjho nového života (áno, ani tie električky ma už až tak neserú a na bus chodím o trištvrtehodinu skôr).
Učím sa predsa samostatnosti!
Je to predpríprava na ozajstný „dospelácky“ život!
Nikto mi nehovorí, kedy mám ísť spať, kedy mám vstávať, čo mám jesť...
Z tridsaťtisícového Ružomberka som sa razom ocitla presťahovaná v HLAVNOM MESTE!
Mám tu kopec príležitostí!
Študujem vysnívanú psychológiu!
Môžem si nájsť kopu nových kamarátov!
..vejte minit.
(A neprevracajte očami, nejdem teraz ako vždy revať za Domčou, Vladkom atď...pre iné som sa zastavila.)
Vot d fak did hepn tu mí???
Aneta ma facká každý deň.
Každulililinký.
A zaslúžim si.
Keď sa správam ako debilka.
Áno, eksplenejšn.
Vždy som bola veselá (okej, až na tie depky, ale to nie je pre tento bod relevantné , kamarátska, spoločenská, zhovorčivá.
A teraz som bola 3x označená za introverta.
(Cvičenie na osobnosti, kde traja ľudia mali spolužiakov rozdeľovať na introvertov a extrovertov.)
Ako sory, ale ja ?!
Veď dobre, mala som sem tam introvertné sklony, keď som sa na pol dňa do izby zavrela a do denníka čmárala.
Ale toto ?
Potom mi to Anetka (po facke) ako nestranný pozorovateľ trošku priblížila.
Prídem na hodinu, kým nezačne sedím na lavičke/schodoch, čumím do blba, prípadne čarbem do denníka (ako sa somnou nik nebaví, ako sa na mňa Alfs nepozrel, miesto toho aby som zdvihla riť a išla k nim), najnovšie vláčim knihu so sebou.. Zvyčajne proste vyzerám ako totálny autsajder a to, podotýkam, sú so mnou na odbore dve bývalé spolužiačky z gympla, čiže hneď by sme boli tri a to je dobrý predpoklad, aby sa okolo nás vytvorila nejaká diskusná skupinka. A vytvorila sa niekedy? Šúúr.
Keď začne prednáška alebo teda seminár, sedím po a) so spolužiačkou z gympla, ak je somnou, po b) sama kilometre od kohokoľvek.
Prečo? Lebo mi je blbé ísť k ľuďom, ktorých nepoznám, keď mám navyše pocit, že oni sa poznajú všetci.
Ale tak veľmi by som chcela.
Jediný svetlý bod nastáva, keď si vymyslím niečo, prečo by som mohla niekoho osloviť. Akože knihy, úloha z angliny, ak má niekto podobnú tému na seminárku ako ja..
Keď mňa niekto osloví, nemám problém rozprávať sa a už som to zase stará ja, milá, vtipná, spoločenská.
Ale ten prvý kontakt...
Neviem prekonať hanblivosť a pocit „kto by stál o to, aby som sa s ním šla zoznamovať, keď tu je kopec lepších/zaujímavejších/krajších ľudí“.
A tak strašne, strašne, strašne by som chcela.
Len tak prísť, začať kecať s kýmkoľvek, prísť do skupiny „aktívnych“ (čiže tých čo (už?..mala som pocit, že sa kamarátia už dlho) sa poznajú, čo vkuse kecajú a aj na hodinách sa stále zapájajú a nemajú problém s ničím) a zamiešať sa do ich debaty.
Ale je to pre mňa neprekonateľný problém.
(Asi som znova začala zle, toho sa bojím najviac. Že som premeškala svoju šancu, tú jedinečnosť prvého okamžiku, a už navždy budem v pozícii čudnej introvertky, ktorou v skutočnosti nie som.)
Určite nie som jediná, čo sa tak cíti.
Ale možno ostatní, čo stoja/sedia sami, o to nestoja.
Možno tú majú super kamoša na inom odbore, frajera/frajerku, čo ich každý víkend navštevuje alebo je iba na inej škole a s nikým iným sa nepotrebujú socializovať.
Ale ja som sama.
A ja zbožňujem spoločnosť!
A umieram túžbou patriť medzi nich, medzi jadro našej „triedy“, pretože .. neviem prečo.
Lebo oni sú spoločenskí! Chcú sa kamarátiť a nerobí im problém, byť s ľuďmi.
A všetkých nás predsa spája moja milovaná psychológia.
A viem, že by sme si rozumeli.
Aj ja som tak pošahaná.
Viem, že by som zapadla...
Blog
Komentuj
8 komentov k blogu
1
xenomorph
13. 10.októbra 2012 14:07
Vau, ja som teda posledny, kto je expertom na prve kontakty, ale toto je fakt trocha moc
2
3
Neanalyzuj sa toľko.
Bola som rovnaká, ale musíš s tým prestať. A to vieš, tak vieš čo? Len s tým prestaň. Daj si nejaké šialené pravidlo... Ja som si dala také, že akonáhle mi niečo napadne a je to v súlade so spoločenskými normami samozrejme smiley:, tak to urobím/poviem. Hneď.
A to som prosím pekne v zahraniční... a robím to v cudzom jazyku, ktorý ešte zďaleka neovládam dokonale. Ale nútim sa. Napríklad som v kuchynke, príde Ruska oblečená ako Amélie z Montmartru, poviem jej "Ahoj, ako sa to voláš? Zabudla som a to ťa vídam každý deň, hrozné". Rozhovor pokračuje. Nakoniec ju pozvem na čajový soirée ku mne na izbu (spolu s mojou kamarátkou, ktorú som si podobným štýlom "zaistila" môj tretí deň tu : ) - jednoducho prišla do parku, kde sme boli my ostatní Erasmáci, a ja som vstala a šla som ju privítať a predstaviť sa).
A to som bola rovnaká. Zmena nie je nič nemožné, len treba konať a nie myslieť. Prax predčí teóriu v úplne všetkých ohľadoch, aké existujú.
Bola som rovnaká, ale musíš s tým prestať. A to vieš, tak vieš čo? Len s tým prestaň. Daj si nejaké šialené pravidlo... Ja som si dala také, že akonáhle mi niečo napadne a je to v súlade so spoločenskými normami samozrejme smiley:, tak to urobím/poviem. Hneď.
A to som prosím pekne v zahraniční... a robím to v cudzom jazyku, ktorý ešte zďaleka neovládam dokonale. Ale nútim sa. Napríklad som v kuchynke, príde Ruska oblečená ako Amélie z Montmartru, poviem jej "Ahoj, ako sa to voláš? Zabudla som a to ťa vídam každý deň, hrozné". Rozhovor pokračuje. Nakoniec ju pozvem na čajový soirée ku mne na izbu (spolu s mojou kamarátkou, ktorú som si podobným štýlom "zaistila" môj tretí deň tu : ) - jednoducho prišla do parku, kde sme boli my ostatní Erasmáci, a ja som vstala a šla som ju privítať a predstaviť sa).
A to som bola rovnaká. Zmena nie je nič nemožné, len treba konať a nie myslieť. Prax predčí teóriu v úplne všetkých ohľadoch, aké existujú.
4
A dodám, že tej Ruske som potom samozrejme povedala aj to s Amélie. Veď mi to napadlo a nemyslela som si, že ju to urazí. Neurazilo a rozhovor sa vyvinul zaujímavým smerom, porozprávala mi celú svoju štýlovú a subkultúrnu históriu, ktorou počas puberty prešla.
Ľudia nehryzú! Naopak, tešia sa, že sa o nich iní zaujímajú.
Ľudia nehryzú! Naopak, tešia sa, že sa o nich iní zaujímajú.
5
@acheraya budete mat prvu kruzkovicu, prides tam, a ani nebudes vediet jak sa budes s kazdym bavit
6
heh, chapem ta. obcas to tak byva, ze proste nieco v nas sa vzburi a nechce vecne oslovat inych; raz proste tuzi po tom, aby sme boli my ti osloveni. ale ono to zvykne prejst casom. skuste sa medzi nich infiltrovat s kamkami, v tlupe to ide vzdy lahsie
Napíš svoj komentár