Len-tak si plávať vzduchom ako rybka Dori, spokojnučká, vyletieť tak vysoko, až ľudia nebudú maličkí ako mravce, ale nebudú vôbec.
A zbožňujem sny, v ktorých si toto želanie môžem splniť.
Ako napríklad dnes. Všetko bolo brutálne biele a ja som sa len tak vnášala vo vzduchoprázdne.
Pomrvila som sa a pokúšala sa zavŕtať hlavu hlbšie do vankúša. No moja snaha bola márna, sen bol preč a viečka sa mi až magneticky rozlepovali.
To už je víkend? Prečo ma nikto nebudí do školy?
V ústach som mala sucho ako po riadnej chlastačke.
Mala som čudný pocit, že mi oči tŕpnu, ale nevedela som ho celkom presne zaradiť.
Niečo je nesprávne.
Chcela som si ich pretrieť rukami, no boli akési ťažké.
A biele.
A hrozne boleli.
Zažmurkala som a zaostrila zrak.
PLESK!
Odkiaľsi priletela facka. Kladivom. Spomenula som si.
Chcel ísť do mesta, vraj ho volali spolužiaci zo strednej. Vraj.
Keď odchádzal, dala som mu pusu na noštek a povedala, nech sa dobre baví. Dala som si relaxačný kúpeľ, masku, spravila manikúru a chcela som zaliezť pod perinu s nejakým filmom.
Absolútne sa mi nechcelo nikam chodiť, ale moja Natálka mala neuveriteľné presvedčovacie metódy, a tak sme o dve hodinky už sedeli v čajovni.
Nechcelo sa mi tancovať, ale keď som videla jej nadšenie, nemohla som ju v tom nechať samú.
Pred klubom boli asi všetky opité násť a viac ročné deti z nášho mesta.
Neviem, prečo som šla k zadnému vchodu.
Neviem, ako som ho tam našla.
Neviem, ako som ho mohla spoznať, bola tma a on otočený chrbtom.
Tvárou k stene.
Tvárou k chudej čiernovláske.
Viac perami, ako tvárou..
V tom momente pre mňa všetko skončilo.
Racionálne uvažovanie vytlačila túžba zmierniť bolesť.
A klin sa klinom vybíja.
Tak som ho vybila...
Ruky som mala obviazané až po lakte. Pravú menej ako ľavú.
Oči opuchnuté, ledva som videla.
Počula som ako sa otvorili dvere a vošli moji rodičia.
Zabijú ma...pomyslela som si.
No čo, keď už som to nezvládla sama.
Červené oči.
„Je tu Mirko, chce ťa vidieť.“ Povedala mama cudzím hlasom.
Nič netušila.
Nič som jej nechcela vysvetľovať. Nemohla.
Moje mlčanie si vyložili ako súhlas a vo dverách sa stretli s ním.
Ocko mu položil ruku na plece. Verili mu. Aj ja som mu verila.
Díval sa červenými očami, nie na mňa, niekde na nemocničný paplón. Pri ňom som však nevedela či plakal alebo bol ešte stále našlahaný.
Čo sa dá v takej chvíli povedať?
Všetky ospravedlnenia znejú banálne.
Nevedela som ani, či sa vôbec chce ospravedlniť. Či si pamätá, čo robil. Či vie, že som ho videla.
„Nič to neznamenalo,“ zašepkal zachrípnuto.
„Vážne?“ neveriacky som na neho zazrela. Trochu som nadvihla pravú ruku. „Pre mňa áno.“
Pozrel sa mi do očí. Vedela som, že mi nechcel ublížiť, videla som ako trpí, a tá bolesť bola spoločná. Akoby naplnila vzduch okolo nás. Akoby sa zhmotnila a premenila na lesk v jeho očiach. Keď sa mu po líci skotúľala slza, rozplakala som sa.
Myslela som si, že už nemám slzy, že som dokonale vyschla.
Telesne.
Duševne.
Milovala som ho. A rozplakala. Ublížila mu viac, než on mne. Bolo mi ho ľúto. Nechcela som, aby trpel. Milovať neprestanete zo dňa na deň. Milovať neprestanete nikdy.
Žila som pre jeho úsmev.
Robila som všetko preto, aby bol šťastný.
A teraz som to dokonale posrala.
Nevedela som, čo robím, čo mám urobiť, čo budem robiť.
„Choď preč.“
„Prosím ťa,“ aj on začal cudzím hlasom, hlasom ktorý sa mieša so slzami stekajúcimi do krku. Pristúpil k mojej posteli.
„Povedz našim, že už k nám neprídeš.“
Videl, že to myslím vážne, aj keď som to chcela rovnako ako on. Vôbec.
Zavrel za sebou dvere.
Zavrel dvere za nami.
Rozplakala som sa.
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
lemonade
10. 9.sept. 2012 13:35
:/
Napíš svoj komentár