Ako veľmi sa veci dajú podrbať za štyri dni? Niekto by povedal, že nie veľmi. Ja hovorím úPLNE.
Proste už to nie je kýbeľ- ako som si myslela, ale SPRCHA sračiek, čo sa mi leje na hlavu.
Zvláštne, že dnes ráno som sa zobudila úplne kľudná.
Možno to bude preto, že už som po káve, ale...
Pokúsim sa to jednoducho zhrnúť. Chlapec, ktorý sa mi páči, ľúbi iné dievča. (As usual.)
Ale veď okej, vravím, nie je to nič neobvyklé. A tak, keď už som sa zmierila so šokom, že to (už) nie je iba platonické, ale že sa mi normálne páči-bola by som sa zmierila aj s tým, že chce inú.
Nebolo by to prvý raz.
Lenže to by sa k tomu nemohli pridružiť rodinné problémy, ktoré sa nepatrí pretriasať na verejnosti.
Tak som si teda šla „oddýchnuť“ ku starkej na dedinu. S tým, že nejako to mimo civilizácie spracujem, trochu sa povzpieram fejsbúkom spôsobenej rakoviny osobnosti a bude to fain. Pardon, bude to lepšie. Aspoň trochu. Hovno. V mojom prípade hovná. Rovno na moju hlavu spolu so správou, že nám zomrel malý kocúrik. To bola teda pre mňa už tá povestná posledná kvapka hovna a mala som dosť.
Tak som sa zbalila, sadla na autobus a potrebovala som len chápavú osobu a posteľ. (Náš dom bolo to posledné miesto, kam som túžila ísť..)
Ani jedno som nezohnala. (Čakaj, Domč, to nemyslím v zlom..)
Viete, je to sranda (a tým myslím, že sa mi chce z toho plakať), že keď ste budúca psychologička a možno práve preto (ale skôr je to naopak) ste v sociálne skupine osoba, za ktorou sa ide s každým problémom, vy sami sa nemáte komu vyrozprávať. Ako, veľa priateľov by ma bolo ochotných vypočuť - ale to nie je to isté. Jediná osoba, ktorá vo mne vyvoláva absolútne iracionálnu dôveru je ON. Vypočul by ma, aj keď na to nevyzerá a hlavne viem, že by ma chápal. (Lebo sme asi trochu podobní v istých vecia..) A možno dokonca aj prenocoval, ale úprimne – to som ešte na tom nebola Až TAK zle, aby som sa zjavila pred jeho dverami s obrovskou taškou cez plece (s ktorou som ušla od starkej) a s plačom sa ho spýtala, či u ňho vo všetkej počestnosti môžem prespať – ale nie sme predsa v americkom filme.
Ale myslela som na to.
Tak som nakoniec bola s mojou naj kamoškou a bolo mi lepšie.
Je to zvláštne, že keď som smutná, tak obaja (najlepšia kamarátka a najlepší kamarát – mám ich oboch, som to ja ale šťastná žena, čo?) idú na to opačným spôsobom ako ja. Rozosmejú ma. Odvedú moje myšlienky iným smerom. Chce sa mi plakať, no napriek tomu sa smejem. Je mi otrasne, nechce sa mi žiť, ale s nimi by som najradšej ostala..navždy. Je to najlepší pocit, mať pri sebe takých ľudí.
Ale to bol trochu odklon. Či ani nie?
Ale sem tam by som chcela stretnúť seba – možno by to tiež pomohlo.
Podala by som si vreckovku, nechala by som sa vyplakať na vlastnom pleci, snažila by som sa sama sebe predostrieť iné pohľady na vec a povedala by som si – neboj, to bude dobré, chápem ťa, viem ako sa cítiš.
Lebo za ním ísť nemôžem.
V každom prípade, keď som sa dnes donútila vyliezť z postele –nie preto, že by sa mi chcelo spať, iba som nechcela sa do reality prebudiť... zistila som, že dom je prázdny. Čo sa stávalo výnimočne, vlastne dokonca asi prvý raz tieto prázdniny.
A bolo to očividne presne to, čo som potrebovala.
Mohla som vyliezť von, rozložiť si kávu a denník a rozprávať. Sama sebe.
Síce ma papier nemôže objať a pohladiť po pleci, aspoň ma chápe.
Aspoň sa chápem.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár
a nesmut, bude iny a zas niekedy nie je zle byt ako v americkom filme,