Keď som cítila horkastú chuť rozlievajúcu sa po jazyku, slastne som zavrela oči.
Keď som ich otvorila, nemohla som sa neusmiať.
Bolo jarné ráno a celkom chladno, preto ma slnečné lúče príjemne šteklili po tvári.
Dívala som sa von oknom malej kaviarne, teraz preplnenej ľuďmi, ktorí si tak ako ja dopriali rannú kávičku mimo domu, ale námestie ani vežu v pozadí som nevnímala.
Edko, Rimas, Nat ... stačilo iba zdvíhnúť telefón (okej, radšej by som to riešila fejsbúkom, ešte stále som sa celkom hanbila telefonovať) a tváre, ktoré sa mi mihali v hlave mohli aj so zvyškom tela predomnou reálne sedieť. Ale niečo mi vravelo, že to tak nebude. Že hoci boli tu, u mňa patrili inde. Patrili pod čiaru, ktorú som urobila za starým životom, za detstvom.
Vytiahla som peňaženku a pohľadom skontrolovala evríčka v nej. Nebolo to bohviečo, ale výplata za dva mesiace behania okolo rozmaznaného spratka mi mala ešte len prísť.
A ďalšia káva ma nezruijnuje.
"Excusez-moi," privolala som čašníka, ktorý práve prechádzal okolo, "encore une fois." Ukázala som na prázdnu šálku. Prikývol.
Medzitým som hodila očkom po hodinách na stene. Také si raz zavesím do kuchyne, pomyslela som si. Ktovie, kedy to bude...
Hlavná, momentálne pre mňa užitočná, informácia bola, že už mešká.
Začali ma nahlodávať mierne pochybnosti, čo ak ma nespoznal alebo došlo k nejakému inému komunikačnému chaosu, ale vtom priamo k môjmu stolu pristúpil postarší muž.
Zdvihla som sa, aby ma mohol pobozkať.
Pozdravili sme sa teda najprv jeho spôsobom a potom si v jeho rodnom jazyku vymenili pár zdvorilostných fráz.
"Dobre, tak kedy sa chcete nasťahovať?" Prešli sme konečne k veci. Niežeby som bola netrpezlivá, ale dnes som musela stihnúť ešte jedno dôležité stretnutie.
V septembri máme mať prvú stretávku, Romča sľúbila, že mi dá vedieť dostatočne dopredu, ale bližšie to nešpecifikovala. Predpokladala som, že by bolo celkom fajn to zriešiť na začiatku školského roka, ísť pozrieť profesorov, ktorí budú po prázdninách ešte relatívne celkom dobre naladení, a zvyšok dňa stráviť spolu. Potom by som si do konca mesiaca mohla vybaviť posledné veci, povinné aj želané návštevy, dobaliť sa a...
"En octobre, v októbri. Od prvého by sme sa mohli dohodnúť." odpovedala som.
"Dobre, nič sa teda nezmenilo, odkedy sme spolu telefonovali, je tak?"
"Nie, tak ako som vám hovorila. Dve osoby, platíme vždy prvého v mesiaci."
Dve osoby... dúfala som, že Vladko si to nerozmyslel. On chcel skúsiť žiť a zarobiť si v zahraničí, ja som sa chystala usadiť.
Možno nakoniec on zostane a ja sa vrátim s plačom domov. Podpichla som samú seba.
Nie, to isto nie... Sem patrím, viem to. Cítila som to od prvého vánku na tvári, od prvého nádychu, od prvých slov, ktoré som tu vyslovila. Sem tam sa mi chcelo až plakať od šťastia.
"Tak už to stačí len sem podpísať, slečna," podal mi papier s nájomnou zmluvou. Rýchlo som ho preletela očami, predsa len, opatrnosti nie je nikdy dosť.
A podpísala som.
Ako zvyčajne, aj teraz sa mi natlačili do očí slzy. Mám svoj vlastný byt. Okej, nazývať to bytom je trochu eufemizmus, ale aj tak. Prvý.
"Dúfam, že budeme spolu dobre vychádzať," usmial sa na mňa pán Rigollet, môj nový nájomník a nebol v tom žiadny dvojzmysel.
Keď odišiel, ja som dopila druhé espresso a po kontrole tých prekrásnych hodín, bol už najvyšší časť odísť.
Nemala som bohvieako rada metro.
Možno preto, že som nebola zvyknutá, možno som pozerala príliš veľa filmov, kde sa zločiny odohrávali práve v tomto dopravnom prostriedku.
Štyrikrát som skontrolovala adresu, trasu, číslo, proste všetko, v čom som sa mohla pomýliť, rýchlo, až trochu hystericky som prešla dverami a už som stála dnu. Bolo ráno a ľudí bolo plno.
Každý sa niekam ponáhľal. Do práce, do školy...
Každý sa pozeral svojim smerom, rozmýšľal o svojich problémoch a iných neriešil.
Aj tak som sa cítila čudne malá a zraniteľná.
Mala som pocit, že by ma priamo tam, pred všetkými ľuďmi, niekto mohol okradnúť a hoci aj znásilniť a nikto by ani len nezdvihol hlavu.
Vtom ma nenormálne trhlo, lebo mi začal zvoniť mobil.
Pri pohľade na pomaly zelenosivý kockovaný displej som sa uškrnula.
"Čau, uvedomuješ si, kam voláš?" prehovorila som so smiechom a vlastné slová sa mi zdali čudné a vzdialené, dokonca ešte aj hlas iný. Rodnú reč som dlho nepočula.
"Aj ja som rád, že ťa poočujem," povedal mi. Bola som tiež rada, a ešte ako. Ale nie všetko musí vedieť.
"Ja len že som si dnes kúpil kufor." oznámil mi.
Usmiala som sa. Volať kvôli takejto životne dôležitej informácii mohol len on.
Ale aspoň som vedela, že si to nerozmyslel.
"Super," skomentovala som. A v podstate to nevyznelo ani tak ironicky ako som plánovala.
"Ja mám tiež správu," začala som tajomne, "už máme kde bývať, neská som sa stretla s tým chlapom a podpísala zmluvu."
"Už je to také reálne, však?"
"Bože, ale hej, nenormálne sa teším."
Už som sa musela usmievať ako nasprostastá. Zdvihla som oči od topánok, aby som skontrolovala, kde sa nachádzame a zachytila som štyri hlavy skláňajúce sa naspäť a zvyšné nenápadne sa tváriace, že upierajú pohľad do neprítomna.
Asi parížania neboli až takí ľahostajní a mámpičisti, ako sa mi zdalo.
Čudný východný jazyk bol atrakcia.
"Dobre, konči už, aj mne to žerie kredit, drahý. A peniažky nám treba šetriť, je to tu všetko kurva drahé."
Ha, môžem si nadávať na verejnosti. U nás v eMHáDéčke by sa už baby prežehnávali.
"Idem teraz za tou rodinou, čo budem robiť u nich, tak si musím vymyslieť, čo budem rozprávať. A večer budem na skajpe, tak pokecáme, maj sa."
Hodila som mobil naspäť do tašky a snažila sa nevnímať, ako po mne ľudia pokukávajú. Myslela som, že v meste, ktoré má obyvateľov dvakrát viac, než celá moja rodná krajina, to nebude čudné, keď niekto hovorí inou rečou.
Po chvíli som sa zamyslela. Náznak kontaktu s mojim (starým) svetom vo mne skoro vyburcoval nostalgiu. Rodina, kamaráti z výšky, kamaráti zo strednej. To všetko som bola ochotná opustiť pre vysnívaný život. Bez zaváhania. A nepochybovala som, že som sa rozhodla správne. Najlepší kamarát, ktorého som si brala so sebou, bol sladký bonus.
Šiesta zastávka.
Keď som vychádza, rozkošný chlapec s pleťou farby horkej čokolády, ktorý sedel pri dverách, na mňa žmurkol, až som pocítila v žalúdku šteklenie.
Bude to tu ešte zaujímavé...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár