Z Anety je vrnící koťátko alebo ako ma Blava zmenila

(A prekvapivo ..k lepšiemu.)

Streda ráno.
Pardón, bolo o päť dvanásť, keď som vstala, aby som bola presná.

Kávička.
Et on peux commencer..

Sme spokojné.

Asi šesť prídavných mien som tam napísala a zmazala. Netreba sa k tomu rozpisovať, toto to vyjadruje dokonale.
Som taká, akou ma Aneta vždy chcela mať, a ona sa mi zato odmeňuje tým, že je na mňa milá ako nikdy.

Som odvážna.
Nepodrývam si sebavedomie.
Som asertívna.
Neriešim to (a tých), čo nemôžem zmeniť.
Som konečne egoistka.
(Aspoň trochu, nerozkrájavam sa kvôli tým, čo o to/za to nestoja. )

Som francúzska..
(Nie ako národnosť, ale ako prídavné meno.)
Viac ako doma. Počúvam francúzske pesničky, čítam francúzske knihy, pozerám francúzske filmy.
Tu v Blave mám asi dvestokrát väčšiu šancu stretnúť niekoho, kto mal to šťastie sa tam narodiť.

A stačí, že začujem dve tri slová (v hlave mám zainštalovaný alarm a radarček, ktorý je citlivý na vzdialenosť aj cez celý autobus, pol ulice atĎ..) a rozbúcha sa mi srdce, nálada poskočí o dva tri stupne a na tvári sa mi na niekoľko desiatok minút rozloží nasprostastý úsmev.

Anetka sa snaží, maká na plné obrátky a rieši problémy za mňa. Také tie existenčno-filozofické.
A vyriešila.
V podstate to bolo logické a očividné, jednoduché ako kvadratická rovnica. Ale ja som sa už dávno rozhodla, že ma matika baviť prestala..

Tak som sa rozlúčila s Brnom, ani to nebolo až také ťažké.
A svieti mi v hlave, že už len štyri a pol roka.
A v konečnom dôsledku mám pocit, že to ani nebude také utrpenie, ako som si myslela.

A potom, keď spravím štátnice, tak sa pobalím a odídem.
A budem makať pre zmenu ja. Budem nosiť poháre, upratovať, starať sa o detičky, zdokonaľovať sa v jazyku..
A keď budem mať dosť peňazí, tak si spravím kurzy.
A keď budem mať kurzy, zamestnám sa á la police, á la prison. A budem poskytovať LGBT poradenstvo a robiť osvetu okrem toho.
A vydám sa.
A budem mať štyri deti, ktoré budú od mala hovoriť tromi jazykmi.
A každý rok budem chodiť domov.
A budem si šetriť a raz pôjdem do Pittsburgu na Pride.
A vydám knihu.
A pod pseudonymom svoje denníčky.
Ktoré si nikdy neprestanem písať.

Hm.. silne uvažujem, či tam bolo ešte niečo, okrem darovania orgánov nakoniec, a či stojí za zmienku vyňatie niečoho zo zoznamu vecí, ktoré chcem skúsiť, ale to bude blog ešte inokedy.

V podstate Anetka ani nie je zlá.
Ona len chce, aby som sa mala dobre.
Nemôže za to, že bez toho, aby ma mlátila pravidelne, by som sa dobre nemala.
(To znie trochu ako SM a o tom sa nejdem vyjadrovať, lebo to tu aj rodičia mi čítajú občas )

Dobre, ale treba sa zobudiť poriadne.
Vyliezť z postele.

A ísť si plniť sny...

 Blog

2 0 0 0 0

Komentuj

7 komentov k blogu