obliekla si čierne šaty,
dobre vie, po čom dnes túži,
kráča do nemocnice.
Všetko si prešla,
všetko videla,
všetko oplakala.
No nič nezastavila.
Milión osudov,
ktoré ľudí zničili,
už len pár pohľadov,
a ochladnú jej žily.
Našla ho,
rodina pri ňom,
bol zmätený...
Pozdravila,
do očí pozerajúc
chytila,
nevysvetľujúc,
len za ruku držala,
nepúšťajúc,
oči privierala,
ťahajúc,
mu smrť vzala.
Na zem padla.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
pis viac. ale uz nie poeziu
Napíš svoj komentár