Príbeh jednej lásky (2)

Príbeh jednej lásky (2)



-A kde pracuje ten tvoj Michal?- spýtala sa bez záujmu Simona.
-On nepracuje, vlastní jednu stavebnú firmu.- odpovedala Iva, tváriac sa, že ten nezáujem v matkinom hlase nezaregistrovala.
-Vidíš, aspoň pri ňom dostaneš rozum. Je ti 22 a čo si dosiahla? Na vysokú sa ti nechcelo a len sa zahadzuješ v tom trápnom kvetinárstve. Aspoň keby si mala ambície to zmeniť.- preniesla povýšenecky Simona.
Iva sa nervózne zamrvila v kresle, potlačila slzy, čo sa jej hrnuli do očí a roztraseným hlasom prehovorila : -Mami, dobre vieš že na tú školu nie sú peniaze...-
-Omyl...- prerušila ju Simona. – To ty ich nemáš, to ty nemáš tie peniaze na tú sprostú školu.- drsne dokončila Simona, odpila si z červeného vína pred sebou a zahasila cigaretu. Iva si naopak cigaretu zapálila.
-A ty si mi na tú školu odmietla prispieť, však?- pozrela na Simonu vyčerpaným pohľadom. Slzy v očiach ukrývala čoraz ťažšie.
Simona si znova odpila z vína. –Áno, odmietam ti tú školu platiť- povedala víťazne.
-A ako mám podľa teba pracovať a zároveň chodiť do školy? Veď popri škole zoženiem maximálne tak nejakú brigádu, ale z toho nezaplatím školu a nájomné za byt.-
-Tak to už je, moja milá, tvoj problém.- usmiala sa Simona.
-Aha...- prehodila Iva nechápavo a pozrela smutne na dlážku kuchyne.
-Ty si bola vždy neschopná. Len si otravovala iných a znepríjemňovala im ich životy. Ako napríklad mne-
-Tak tebe som ja znepríjemňovala život? – skríkla Iva. –Tebe? A ako prosím ťa? Tým, že som tolerovala celé tie roky toto tvoje hnusné správanie? Tým, že som otcovi povedala, že ho podvádzaš s tým kokotom od vás z firmy? Bez otca si nula.- zvreskla Iva a slzy jej definitívne vytryskli z očí.
-Ako sa opovažuješ? Ty mne chceš dávať kázania? Pozri ako žiješ, čo máš, respektíve nemáš! Otec bol na teba príliš dobrý-
-Ty si otca do huby neber! Počula si?! Neopovažuj sa o ňom hovoriť! Rozumela si mi?!- precedila Iva pomedzi zuby a nespúšťala pritom z matky oči plné tej najväčšej nenávisti.
-A v čom bol otec taký výnimočný, že si ho tak zastávaš? Jediné čo z nášho vzťahu vzišlo si ty....No a tebou sa teda veľmi chváliť nemôžem.- uškrnula sa Simona.
Iva naprázdno preglgla a potom tlmeným hlasom prehovorila k Simone: -Ty úbohá kurva čo sa nazývaš mojou matkou, ja som to najlepšie, čo ťa v tvojom pojebanom živote mohlo stretnúť. Otec ťa miloval a ty si mu zničila život. Jemu aj mne. Keby ten tvoj nový pojebanec nemal toľko peňazí, ani oňho nezakopneš.- Prestávala sa už ovládať, nahlas dýchala a potom spustila krik: -Bez neho si nič, totálne nič, nikdy si nebola schopná sa prinútiť niečo dať rodine. Vždy si myslela len na seba. A ty ideš mne niečo rozprávať?! Ty ma ideš poučovať?! Ty, čo sama nemáš nič, čím by si sa mohla chváliť!- dokončila Iva a zasmiala sa cez slzy, trochu rozpačito, ale predsa víťazoslávne.
Simona zalapala po dychu a strelila Ive facku na ľavé líce, až jej hodilo na hlavu do strany. Iva sa pozrela na matku cez vlasy, rozstrapatené od myknutia hlavou. Chvíľu na ňu upierala svoje prenikavé zelené oči, ktoré vždy a za akýchkoľvek okolností prezrádzali Ivine myšlienky a náladu.
-Ty chudera.- rozosmiala sa –To je to jediné, na čo si sa zmohla? Toto robíš vždy, keď nevieš ako ďalej... Teraz si sa ukázala.-
Vzala zo stola pohár s vínom a hodila ho Simone do tváre. Tá sa zatackala a spadla. Začala sťažka dýchať a plaziť sa po zemi ku kuchynskej linke.
-Ivanka, prosím....prosím ťa.- prehovárala k svojej dcére chrapľavým hlasom –potrebujem svoje lieky..vieš...tie čo musím brať na srdce...podaj mi ich prosím ťa...-
Ivana sa vôbec neponáhľala. Ladnou chôdzou prešla po kuchyni a zastavila sa pri poličke s matkinými liekmi. –Tieto lieky si myslela mamička?- Spýtala sa s prívetivým, ale falošným úsmevom.
-Áno Ivanka, tie...- zachrapela Simona. –Podaj mi ch, srdiečko, prosim ťa.- Iva našpúlila ústa, zatvárila sa, že rozmýšľa a potom prehovorila: -Vieš, veľmi ma zaráža, že ty, úžasná osoba, všemohúca, čo si dovolí do každého pičovať, ktorej celý život ubližuje jej nemožná dcéra, teda ja, tak taká osoba chce pomoc odo mňa, úbohej, ako ty hovoríš chudery.- dokončila sarkasticky.
-Ivanka, ja už nevydržím...prosím ťa...tie lieky...- s námahou dokončila Simona svoje slová a natiahla ruku po krabičke s liekmi, ktorú držala Iva v rukách. Tá sa však uhla.
-Nie.- odvetila. Razom pocítila obrovský nával moci. Moci, ktorú mala celú vo svojich rukách. Strašne ju to potešilo. S úsmevom sa pozrela do okna. Pociťovala nepopísateľný pocit šťastia.
-Nie.- zopakovala štebotavým hláskom.
-Nie, nie, nie a znovu nie.- rozosmiala sa. –Skap ty sviňa, zaslúžiš si to. Tvoj život nemá pre nikoho žiadnu hodnotu. A ten tvoj jebo si nájde inú štetku. Zíde z očí, zíde z mysle.- dopovedala a pokrčila plecami.
Simona sa ešte posledný krát pokúsila natiahnuť ruku za liekmi, ale už bolo neskoro. Odpadla a už sa neprebrala...
Iva sa rozosmiala a s tým veselým smiechom vybehla von z domu. Na mobile vytočila Michalove číslo a počkala, kým to zodvihne.
-Zlatino moje ahoj. Idem za tebou, v práci mi dali voľno. Nie, s matkou som nebola. Volala mi, že nemá na mňa čas, tak som za ňou ani nešla. Dobre mojko, akurát nasadám do auta. Lubim...Ja viem, že aj ty mňa...ahoj...-

 Blog

0 0 0 0 0

Komentuj

10 komentov k blogu