Po návrate z dovolenky som ešte nemala zlú náladu. Mám najlepšieho chlapca na svete. Áno, je to stále ten istý ako pred pol rokom, ale v niektorých chvíľach mi pripadá úplne iný. On totiž JE v niektorých chvíľach úplne iný! A mňa to teší. Predtým som ho síce mala rada, bola som zamilovaná a bla bla bla, ale teraz...Pri každej príležitosti si na neho spomeniem, a musím sa usmiať.

Trávime spolu kopu času, skoro každú voľnú minútu. Plánujeme si veci tak, aby nám to obom vyhovovalo a aby sme boli čo najviac spolu. Mám pocit, že týmto trochu zanedbávam priateľov, ale nemôžem si pomôcť. Máme už len mesiac na to, aby sme boli spolu. Potom začne škola, povinnosti, a hlavne, R. pôjde na vysokú do Brna, takže sa uvidíme len cez víkendy. Často na to myslím a viem, že on tiež. Niekedy je to dokonca cítiť vo vzduchu, visí to medzi nami aj keď na to nechceme myslieť. Musíme sa však na to pozerať z tej lepšej stránky, pretože všetko zlé je predsa na niečo dobré. Síce mi bude celý týždeň chýbať, no potom, keď príde domov , bude mi vzácnejší. A ďalšie plus je, že budeme mať menej času na hádky.
Týmto článkom by som tak isto všetkým rada povedala, že v láske existujú viaceré posledné šance Takže až sa aj vy budete rozhodovať, či to skúsiť alebo neskúsiť, spomente si na mňa. Ja som to skúsila a dopadlo to dobre


Polovica prázdnin je za mnou, ani neviem ako. Vždy som hovorila, že tie dva mesiace sú prikrátke. Urobila som pár rozhodnutí, jedno z nich je napríklad to, že si tie ostatné napíšam, aby som na nič nezabudla. Keď to vezmem po poriadku, tak ako prvé spomeniem, že si hľadám nejakú aktivitu, aby vyplnila môj život. Chodím na výtvarnú, študujem a snažím sa ako tak spravovať tento blog, no potrebujem aj nejaký pohyb. Raz alebo dvakrát do týždňa budem hrávať tenis, po začiatku školského roka sa začnú tanečné hodiny a ešte k tomu pridám aj Zumbu, aby som nemala toho náhodou málo. Keď už som naznačila začiatok školy, musím si pripomenúť moje predsavzatie, aby školské noviny, ktorých sme sa ujali, aspoň trikrát za rok vyšli formou časopisu, nielen na našom blogu. Ďaľšie závažné rozhodnutie, ktoré bude pre mňa asi najťažšie, sa tiež týka školy. Tento rok si sadám do predných lavíc! Zistila som, že aspoň na predmety, ktoré budem potrebovať a ktoré mám rada, nemôžem sedieť vzadu. V našej triede, v zadných laviciach totiž nie je možné davať pozor. Naozaj, skúšala som to.

 Blog
Komentuj
Napíš svoj komentár