Je štvrtok pol desiatej a ja nabalená vychádzam z domu. Tento rok som si kúpila vlastný batoh, takže som si nemusela od nikoho nič požičiavať. Bol ako stvorený pre mňa, dalo sa tam všetko potrebné. S dobrým pocitom u srdca a plnou peňaženkou ešte raz pre istotu kontrolujem, či mám lístok. O desiatej sa mám stretnúť s ostatnými. Ako vždy prichádzam prvá, lebo oni meškajú. O štvrť na jedenásť sme všetci, okrem Pečiho. Zaspal, ako vždy. Dobieha za nami presne vo chvíli keď nastupujeme do vlaku.
Cesta do Trenčína trvá asi dve a pol hodiny, možno aj viac. Sedíme s R. vedľa seba a sme jeden na druhého prekvapivo milí. Obidvaja sme sa tešili už od skončenia minulého ročníka, takže sme šťastní, že sme k Pohode už tak blízko.
Prichádzame na miesto odkiaľ jazdia kyvadlovky. Máme šťastie, nečakáme ani minútu a jedna zastaví priamo pri nás. Je tam strašné dusno, všetci sa potíme a milujeme leto!
Chvíľu po príchode do areálu sú stany už rozložené, ešte čakáme na tých, ktorý prišli autom. Držíme miesto pre ich stany, aby sme boli všetci pokope. Je tu aj druhá skupinka zo Skalice, tí sú však v stanovom mestečku na druhej strane areálu. Ideme ich pozrieť. Prvý krát pociťujem bolesť hlavy.
Po hodine sa vraciame k našim stanom. Je mi strašne zle. Asi úpal. Kubo a Kája idú na pohotovosť, no nikto neprichádza. Musím prísť ja za nimi. To však nevládzem. Takto zle mi už dlho nebolo. Prečo sa mi to musí stať práve vtedy, keď sa chcem najviac baviť? Robin sedí u mňa, snaží sa ma upokojiť. Peči vlhčí vreckovky a prikladá mi ich na čelo. Keď cítim, že je pri mne Robin, môžem aspoň dýchať. Upokojujem sa a zaspávam. Všetci idú na otvorenie festivalu, no ja, bohužiaľ, nemôžem. Kamarát Juro ostáva so mnou vo stane. Spím asi dve alebo tri hodiny.
Po prebudení je mi oveľa lepšie. Robin sa práve vrátil a hovorí, že je veľmi rád, že je mi už lepšie. Ja som tiež rada. Na program však už nejdeme. Zhodneme sa na tom, že bude lepšie ísť dnes spať skorej, aby som to zajtra vydržala.
Ráno to vyzerá naozaj lepšie. Nie je mi už vôbec zle. Celý deň mám na hlave čiapku, dodržujem pitný režim a užívam si festival. Dopoludnie trávime v tieni tanečného domu a na obed počúvame národné hymny. Sú naozaj super, páči sa mi to. Človek by možno ani nečakal, že hymny môžu byť také zábavné.
Poobede program pokračuje skupinou Blue King Brown. Na túto skupinu som sa naozaj tešila, lebo ju poznám. Speváčka má nádherne namaľované celé oči a vôbec to ako vyzerá....okrem toho robí úžasnú šou. Hrá na gitare, na bongu a sú tam vokalistky s úžasnými hlasmi. Na všetkých vystupujúcich je vidieť, že si to náramne užívajú. Robin je celú dobu so mnou. Ani raz sme sa nepohádali. Ešte doteraz vstrebávam to, ako mi sním bolo dobre.
Celý deň si náramne užívam, bavím sa, obdivujem všetkých tých ľudí, ktorý chodia okolo nás. To ako sú oblečení, ako sa správajú jeden k druhému. Všetci do jedného sú dobre naladení a bezstarostní. Toto sa mi na Pohode páči hádam zo všetkého najviac. Je to úplne niečo iné, ako ostatné festivaly. Teraz nemyslím len Slovenské festivaly, no všetky. Nikde som nevidela žiadnu bitku, nepočula som, že by si niekto nadával. A keď aj, tak len trochu, alebo len zo srandy. Nikde sa tam neváľali opití ľudia.
Večer sa však zvrtne a opakuje sa scenár minulého dňa. Robin opäť zostáva so mnou. Som mu neskutočne šťastná. Ospravedlňujem sa mu, a sľubujem, že zajtra to vydržím dlhšie.
Svoj sľub plním. Celý deň panuje dobrá nálada. Jedna hádka nakoniec predsa len prichádza, no hovoríme spolu o tom a všetko dávame do poriadku. Strávime celú noc spolu. Občas sa k nám niekto známy pripletie a potom zasa odchádza a prichádza niekto iný, no my dvaja sme stále spolu. Nerozdeľujeme sa. Do stanu ideme až vtedy, keď Robin už nemôže udržať otvorené oči. Predtým si však ešte ideme sadnúť na miesto, kde minulý rok spadla O2 aréna. Je tam plno sviečok a farebných vlajok ako spomienka na obete minuloročnej tragédie. Sedíme tam, zapaľujeme sviečky, ktoré nehoria. Chvíľu sme ticho a potom R. hovorí, že je šťastný, že sme si to spolu takto užili. Ja to cítim tak isto. Na tento festival sme šli s tým, že nemusíme byť jeden na druhom stále nalepený. Dohodli sme sa, že sa budeme baviť s hocikým a tak. No nakoniec to takto bolo lepšie. Tohtoročná Pohoda nás ešte viac zblížila.
V nedeľu ráno balíme stany a odchádzame. Nemusíme si nič hovoriť, je jasné, že na ďalší rok sa tu znova stretneme. Možno bude pár výnimiek, no ja si myslím, že kto raz zažije túto Pohodovú atmosféru, musí sa sem vrátiť. Odchádzame však v úplne najhorší čas. Vyzerá to, ako by sa celý festival dohodol, že pôjde naraz. Na kyvadlovku ani nečakáme, ideme radšej pešo. Nie je to také hrozné, ako by človek čakal. Hneď, keď prechádzame okolo autobusovej zastávky, vidíme autobus, ktorý ide na stanicu. Je klimatizovaný a úplne prázdny. Dovezieme sa luxusnou triedou presne tam, kde by nás vysadila kyvadlovka.
Hodinu stojíme v rade na lístky do vlaku. Bojíme sa, že ich nebude dosť. A máme plné právo sa báť. Skoro sme sa totiž do vlaku ani nedostali. Bol úplne naprataný ľuďmi. Takto plný vlak som videla iba vo filmoch, keď niekto cestoval cez Indiu a ľudia si sedeli na hlavách, na streche a všade, kde sa dalo. K úplnej predstave Indického vlaku nám už chýbali len nejaké tie kozy. Prvú hodinu cesty trávim na záchode, lebo nikde inde už nie je miesto. Musím však povedať, že oproti ostatným mám to najlepšie kupé. Pýtate sa prečo? Odpoveď je jednoduchá - bolo tam okno. Druhú polovicu cesty s R. stojíme na plošine medzi vagónmi. Je to dosť adrenalín. Hlavne keď ideme do zatáčky, tak si pripadám ako na surfe.
V Trnave prestupujeme a pre zmenu sme v celom vagóne úplne sami. Všetci hneď zaspávame a zobúdzame sa až na konečnej, kam pre nás prichádza Robinova mamka. Myslím, že na túto cestu budeme ešte dlho spomínať. Toto sú presne tie zážitky, ktoré sa vryjú do pamäte najhlbšie.
Takže, aby som to zhrnula, festival hodnotím veľmi, veľmi, veľmi pozitívne. Strávila som nádherné tri dni s priateľmi, R. sa choval tak, ako ešte nikdy predtým, hudba bola úžasná, kvalitná, vlastne ako vždy. Zoznámila som sa aj s novými ľuďmi, niektorých si dokonca pamätám.
Teraz mi nezostáva nič iné, len na Vianoce poprosiť Ježiška o lístok na Pohodu 2011 a odratúvať dni do jej začiatku.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár