Blížiť sa ako pierko vznášajúce sa vzduchom

Uvidela som ho jedného dňa v parku. Sedel na lavičke, tvárou obrátenou opačným smerom, ako som prichádzala. Bol nádherný... Štíhly, ale svaly dokonale vypracované, lakte opreté o vrch lavičky. Pôsobil nezaujato. Tento svet mu bol vzdialený. Pozeral sa neprítomne do diaľky, ktorá nekončila. Premýšľal nad niečím, čo sa tu nenachádzalo. Jemne som kládla nohy na zem, pomaličky sa blížila. Bola som veľmi opatrná.

Čo ak ho vyruším?
Čo ak prestane premýšľať?
Čo ak odíde?

Presne TÁ... Presne TÁ, posledná otázka mi nedávala spávať. TÁ, posledná otázka ma ťažila na srdci ako doteraz nič iné. Čo ak odíde? Čo sa stane ak ma raz opustí?

Nie som sebecká, nechala by som ho odísť. Nech by som trpela akokoľvek hlbokou a zdrvujúcou bolesťou. Ak by RAZ, bolo jeho rozhodnutím opustiť ma...

Nechala by som ho ísť!

Nechcela by som to tak. Chcela by som s ním prežiť každú jednu sekundu môjho života, každý môj zážitok, myšlienka, nápad... By bol aj jeho. Všetko spolu!

Ale tak to nejde. Takýto život nie je. Život nám len prináša opäť nové nástrahy. Opäť nové možnosti ako nás rozdeliť.

Do kedy?
Ako dlho to budem znášať?
Bude niekedy skutočne môj?

Myslím, že nikdy. Nikdy nemôžem chcieť niekoho pre seba. Veľmi by som to potrebovala. Veľmi by som potrebovala cítiť tú, stopercentnú istotu v jedného človeka.... V jeho!

A tak sa stále pomaličky približujem... A čakám... Že bude stále zahĺbený vo vlastných myšlienkach. A všimne si ma až raz.... Raz, keď na tej lavičke budem sedieť s ním. Raz, keď jeho ruka bude ovinutá okolo mojich ramien. Raz, keď si sám bude uvedomovať, že na tej lavičke už nechce sedieť s inou, že už nechce hľadieť do diaľky, ktorá neexituje. Ale tú diaľku budúcnosti bude vidieť vo mne! V mojich očiach! A len, a len v nich!

 Blog

1 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu