Kráčam popri ňom a vidím to isté pred sebou, čo on. Je to starý, mohutný strom v strede lesa. Veľmi vysoký, s krásnou zelenou korunou plnou listov, v ktorej sa nachádza pár hniezd plných mláďat s ich matkami. Vtáci sú veľmi zaujímavé tvory. Dokážu to, po čom my, ľudia, len márne túžime. Dokážu lietať! Lietať do nezabudnuteľných výšok, plných tých najkrajších zážitkov a okamžikov. Keď plachtia ponad svet, ponad naše telá... Vždy som chcela lietať.
Len si to predstav! Stojíš na veľkej zelenej lúke. Čakáš s napätím, ktoré cítiš v celom tele. Sústredíš sa na každý moment. Adrenalín sa ti dostáva do krvi. Cítiš každý jeden letmý pohyb vetra. Si zahľadený do diaľky.
Teraz! Teraz sa rozbehneš a bežíš rýchlosťou akou len dokážeš. Teraz vieš, že sa musíš snažiť a ísť stále dopredu. Práve teraz a ani o sekundu neskôr. Už si prebehol sto metrov a lúka končí. Prichádza koniec. Koniec lúky. Začiatok mora. Nemáš strach. Vieš, že tam je. Čakal si práve na to! Odrazíš sa.... A letíš. Plachtíš. Vznášaš sa nad krajinou.
Tento okamih chce každý z nás zažiť. Práve takýto je život. Ako prvé premýšľame nad tým, čo chceme robiť. Sme plní strachu z neurčitej budúcnosti aj prítomnosti, váhania nad tým, čo sa stane. Následne sa do nás vleje pokoj. Prestaneme myslieť a vtedy sa rozbehneme. Bolo dosť premýšľania a strachu. Bolo dosť všetkého. Teraz nastáva tá radikálna zmena. Teraz ideme robiť to, čo chceme!
A ten kto to dokáže... Letí! Letí do absurdných výšok, a všetci ho so závisťou v očiach sledujú. Ani len netušia, že môžu letieť s ním, vedľa neho, pod ním, nad ním, tým istým smerom, iným smerom... Kamkoľvek!
Raz! Keď aj my... Budeme letieť... A budeme šťastní... Budeme milovať seba a všetkých ostatných láskou, ktorá neutícha.
Ale teraz tam nie sme! Sme na zemi. A on ma nepočúva! Márne kričím z plných pľúc! Nechce to počuť. Toľko som ho prosila, aby si ma vypočul, aby pochopil, aby uveril. Ale on si zvolil svoju cestu...
Preto stojí, teraz, v túto chvíľu pred týmto krásnym stromom a čaká. Premýšľal už dosť. Teraz len čaká. Vychutnáva si vietor na tvári, je plný pokoja a napätia z toho, či sa mu to podarí. Jeho život bol náročný. Málokto ho chápal. Nevedel prijať pomoc, lebo vedel, že to nie je správna pomoc. Chcel len bezpodmienečnú lásku jedného človeka. Nič viac!
Vidím na jeho tvári, že je spokojný. Vie, čo robí. Vie, prečo to robí. Ba dokonca vie, že lepšie riešenie nenájde, že trápiť sa ďalej nepomôže jemu, ani jeho okoliu. A tak sa blíži ku stromu... Objíme ho... A plače. Pokojne mu slzy padajú z líc, lebo vie, že bude šťastný. Splynie s energiou vôkol nás....
Zdvíham hlavu k vrcholu koruny stromu. Pozerám sa navôkol. A teraz viem, že ho môžem nechať ísť. Odstupujem od neho. Už mu nebudem nič hovoriť, nič mu už nechcem šepkať do ucha, ani kričať. Viem, že on ma vždy počul, ale nevedel bezo mňa žiť. A teraz chce ísť za mnou. A ja ho nechám ísť, aj keď som si priala, aby ten svoj život dožil až do konca.
Napĺňa ma šťastie a ja odchádzam na lúku. Na tú veľkú lúku, z ktorej by chcel každý vzlietnuť. Je naozaj krásna. Veľmi rada by som vám ju ukázala, ale nenasledovali by ste ma. Sadám si do trávy a čakám. Sledujem bielych motýľov ako sa ladne vznášajú ponad steblá trávy...
Vtom ho zazriem vychádzať z lesa. Postaví sa predo mňa. Podáva mi ruku. Ja ju prijímam. Vstávam. Otáčame sa smerom k slnku. A v tom najhlbšom pokoji odchádzame.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár