Už vopred vás upozorňujem, že tento blog nemá nejakú hlbšiu pointu ani nič umelecké. Je to čistý depresívny výlev, z ktorého som sa musela vypísať.

Ak vás neodradila prvá veta a chcete to čítať, v pohode, ale asi by som vás mala oboznámiť s tým, prečo ma to tak zožiera...

Mám kamarátku. Najlepšiu. Jednu, s ktorou sa poznáme od detstva (aj keď vtedy sme sa dosť neznášali). Taký ten asi typický vzťah. Vieme o sebe všetko... Všetko všetúčko... Proste ak ste s niekym najlepší priateľ niekoľko rokov, niečo to vo vás zanechá. Zrejme. Tak ako vo mne. Niektoré veci, o sebe, o vzťahoch, o pocitoch,... môžem povedať len jej. Lenže teraz sme obe na dosť náročných školách a nevídavame sa tak často. A hovorte si čo chcete, niektoré veci sa cez icq riešiť nedajú. Možnože to znie divne (znie. Zvlášť, keď to vidím takto napísané na papieri.), ale občas ju potrebujem. Neriešiť s ňou otázky hospodárskej a plynovej krízy, neriešiť s ňou moje štvorky z matiky,... Len proste sa vyrozprávať... z čoho, to tu nechcem obkecávať. Jasné, chápem, že teraz (pred vysvedčkom, keď každý profák skúša jak o život) to má asi každý náročné. Vlastne si pripadám jak nejaká trápna hysterka, keď nad tým tak rozmýšľam... Chcela som s ňou dnes večer byť. Povedať jej pár vecí. O tom, jaká je tá nová špirála super, aké sny sa mi v poslednej dobe stávajú, o tom, že šéfredaktorka šk. časopisu chce poslať na Štúrovo pero môj článok ako samostatnú kategóriu, o tom, že Adamová píše katastrofálne knihy, ale že Evita vydáva novú, od Gabiny Neviemakej o bulímií a v prvom rade o niekom, na kom mi z nepochopiteľných príčin záleží...
Viete, keď nie sme dlhšiu dobu spolu, my sa strašne hádame. No, strašne... strašné boli tie hádky, keď sme si pred pár rokmi vykričali všetky špinavosti tak, že to hluchá babka v Medzilaborciach počula. Toto sú také malé pichľavé hádky. Jedna, druhé, tretia, pri šesťdesiatej to vybuchne. Ale potom sa uvidíme, stačí na hodinku a zas to bude v pohode. Stačí keď sa vidíme hodinku týždenne a je všetko oka. Záleží od môjho (nášho?) psychického stavu. A ten môj je teraz (asi kvôli nej, hladine hormónov a nedostatku karamelovej milky) dóóóósť nízky.
Nevideli sme sa.... dva, tri...štyri asi nie týždne. Permanentne sa hádame. Dnes večer som srala na svoju hrdosť (pýchu, introverciu (momentálnu), jebnutosť...) a napísala jej sms, nech sa staví. Či ku mne nepríde. Na chvíľku. Srala na sms... Srala aj na to, že som ju o to prosila na nete... Hold, Nicolas Cage a kamoška... niet nad čím váhať, všakže?!
Povedzte mi, to chcem tak veľa? Som taká naivná, sprostá? Ja už fakt neviem.

A je mi to už abslútne u riti... Mňa toto nebaví.

 Úvaha
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár