Dnes som sa zobudila s priesvitným smútkom za nechtami a za uchom. Obliekala som sa dvadsať rokov dlhé tri minúty. Nastokla som si do uší ajfelovky. Hompáľali sa, videla som to v okne, bolo šero, hmla a dobre sa odrážalo, jedla som uschnutý kúsok koláča. Nešiel mi dolu hrdlom, už zas som mala to čudné zúfalstvo. Potom sa z rádia ozval neľudský človek s neľudskou vetou o utopených sýrskych ďeťoch a tom, ako sa nesmú šíriť ich fotografie, lebo to v ľuďoch vyvoláva chuť pomáhať. Lebo to v ľuďoch vyvoláva chuť pomáhať a treba uzavrieť hranice. Lebo treba zavrieť hranice a ľudia nesmú chcieť pomáhať.
Odložila som koláč a odovzdala som sa stoličke. Plakávam. Posledné tri dni veľa plakávam. Nieže by sa pred tým nič zlé nedialo, ale toto tomu nasadilo korunku. Myslia si, že bojujú za dobro a pravdu. Jediné, čo chcú, je mier, preto sa o tom do krvi hádajú s priateľmi na facebooku. A ignorujú tú červenú stopu irónie každého jedného písmenka. Ona povie, že nenávidí utečencov, oni jej povedia, že nenávidia ju a ona povie, že nenávidí aj ich. Každý nenávidí tých, ktorí chcú dosiahnuť lásku iným spôsobom než oni. No tak. No tak... No tak!
A tak chodím po škole ako mŕtvola. Všetci sa ma snažia rozveseliť, ale nejde im to a ja mám nakoniec výčitky, že mi je smutno, lebo odo mňa nie je pekné, že sa neusmievam, keď ma rozosmievajú. Celý deň mi niekto slabým prúdom púšťa na hlavu ľadovú vodu. Je mi zima a smutno. Prídem domov, už sa stmieva, je tu zima, schúlim sa pod perinu a je to tu zas. Prečo je život taký nespravodlivý? Kto rozhodol, že ja sa budem mať takto úžasne a niekto bude v noci mrznúť pod holým nebom a dúfať, že sa dožije zajtrajška, že mu neumrzne dieťa, alebo že ten kamoš, ktorý bol na výlete v Paríži má len pokazený mobil a preto nedvíha? Kúri sa a mne je pod perinou teplo na koži a zima na duši. Vytiahnem blok a chcem trochu kresliť, ale všetky moje postavičky sa usmievajú smutne, majú krivé ruky, alebo sú celkom zle.
No potom napíšem to, čo ma ťaží najviac a pošlem to do sveta na vandrovku.
Vtedy sa mi uľaví. Studený prúd vody prestane, duša sa mi trochu usuší, skučeravie a už mi je zima len na ruky. A trochu ma bolí oko, ale to už patrí k životu.
Denník
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár
Mne je smutno z toho, že niektorým je
smutno (tým nemyslím teba) až vtedy,
keď sa to utrpenie priblíži až k nám, toť
pod Eiffelovku.
Stále mám dojem, že tí, čo také ohavnosti
robia, tak konajú zo zúfalstva, že u nich doma,
kde predtým žili, im to predtým rozdrbali,
rozbombardovali, rozoštvali aj (práve?)
príslušníci tých "civilizovaných" krajín,
ktoré sa teraz nesmierne čudujú,
čo sa im to deje.
A neznášam tie pokrytecké smútočné TV ksichty
politikov, ktoré pred pár mesiacmi, rokmi
s hrdinským výrazom vydávali príkazy na ničenie.
Lebo prachy, lebo moc, lebo "JA, JA, JA".