“Áno, verím v boha, aj v jeho existenciu,” povedala, keď sa jej podarilo ovládnuť smiech. Všimla si, že jeden študent ukazuje prstom svojej spolužiačke, že ich profesorka to zrejme nemá v hlave pokope. Jeho gesto vyvolalo úsmev na Nicolinej tvári a uvoľneným hlasom, ktorý sa melodicky rozliehal, začala rozprávať o problematike viery a teórií: “Určite má väčšina z vás prečítanú Bibliu, no len málokto sa zamyslel aj nad jej obsahom. A ešte menej ľudí pozná celú vieru Jehovových svedkov.” Keď videla, že väčšina študentov prevrátila oči a ich pohľady skĺzli k oknám, rýchlo dodala: “Nie som jehovistka, ale práca vedcov si zakladá na rôznych teóriách. Ak si vezmete Darwina, jeho evolučná teória vysvetľuje prirodzený vývoj človeka od opice po súčasný rod homo sapiens. Od opice po homo sapiens bez toho, aby bol vysvetlený proces vývoja ešte pred opicou. Takže - ,” odmlčala sa a vstala zo stoličky. Bolo počuť len klopkanie jej opätkov, keď so založenými rukami prišla bližšie k prvému radu a pokračovala vo svojej reči: “Ak k tomu pridáte fakt, že Zem vznikla pred miliónmi rokov za Veľkého tresku a začali sa na nej vyvíjať rôzne organizmy, čo sa dialo potom ? Jednobunkovce si niekde náhle osvojili ďalšie bunky ? Ak vznikli spolu s bunkami aj baktérie, voči ktorým určite museli bojovať, kedy mali čas vyformovať sa ? Dnešná situácia vo svete ukazuje, že rôzne druhy organizmov môžu vzniknúť a zaniknúť kedykoľvek, je to prirodzená cesta kríženia a zachovania rodu, preto vznikli ľudské rasy. Že človek nemá druhy, tomu by som neverila. Teraz prichádza na rad náboženstvo. Jehovisti neveria na prirodzený vývoj a pokiaľ si pamätáte, Boh spustil na Zem dážď a svojmu služobníkovi Noemu prikázal, aby vystaval koráb, na ktorý mal vziať z každého druhu zvierat po páre. Z každého druhu, nie poddruhu.”
Pozorovala ich reakciu. Tvárili sa dosť nechápavo, až kým študent, ktorý túto tému otvoril, nevyjadril svoj postoj ako: “Ách !”, ale potom sa jej hneď rozčarovane spýtal: “Ale na to, aby vznikli iné druhy ľudí, by musel byť Noe zoofil a ani tak by to nebolo možné.”
“Nemusel by to byť Noe, stačí, aby to boli napríklad padlí anjeli. Tí, ktorí sa po potope sveta opäť vrátili na Zem a splodili s pozemskými ženami deti, ktoré vyrástli do obrov,” odvetila mu a rýchlo sa pozrela na hodinky.
“Nebudem to teraz ďalej rozvíjať, budete z toho mať akurát zmätok. Časom spoznáte všetky teórie a budete sa v tom lepšie orientovať, lebo niet času, teraz vás poprosím, aby ste opustili učebňu a šli na ďalšie hodiny.”
Študenti za veľkého hluku a škripotu stoličiek odchádzali, no zvedavý metalista sa zastavil pri nej a s úsmevom jej povedal: “Ste úžasná, profesorka Porterová. Naozaj máte obdivuhodné myslenie.”
“Lichotíte mi, pán - ”
“Burden, Luke Burden. Mohol by som chodiť aj na prednášky ku starším ročníkom ?”
Nicole sa uškrnula a odvetila: “Ešte len začínate prvý ročník, budete to mať pomiešané,” keď však videla jeho výraz, mykla plecami a dodala: “Ale môžete, ak nemáte vtedy hodiny.”
“Ďakujem,” takmer skríkol a pomaly od nej odišiel. Vyzeral, že jej niečo chce povedať, no nakoniec si to nechal pre seba.
Nicole pristúpila k oknu a pozorovala zhon na dvore, no jej myšlienky patrili Lukeovi. Mal v sebe zanietenie, ktoré by vedela využiť, keby sa ňou dal zmanipulovať. Vtom ju zo zamyslenia vytrhol hlas jej kolegyne: “Čau, mám lístky na dnešný večer do kina pre všetkých. Potom sa máme dať dole v bare Nickyho otca, bude to super.”
Lucy držala v jednej ruke zelené jablko a s ústami plnými dužiny sa smiala. Nicole sa to zdalo nechutné, takže stačilo, keď videla jej odraz v skle.
“Vieš dobre, že nemôžem. Odkedy Edward zmizol, musím si dávať pozor aj na to, ako sa zatvárim.”
“Tí tajní ešte stále hľadajú toho debila ?,” oprela sa o parapet a akoby samu seba presvedčovala, hovorila ďalej: “Nechápem ho. Však ťa miloval. Zamilovaní sa predsa nestrácajú ako ihly v kope sena.”
Lucy nemohla vedieť, že Edward naozaj zmizol. Zmizol v pekle, do ktorého prechod pre neho Nicole pripravila po tom, čo zažil extrémny strach a bolesť, aký bežný smrteľník nepozná, kým si nezačne s bytosťami nie z tohto sveta.
“Pochop, bol to niekto. Nebola by som šokovaná, keby ho našli niekde zakopaného v lese.”
“Ale aj tak. Nejak sa mi to jeho zmiznutie nezdá,” odvetila Lucy a odhryzla poriadne sústo z jablka. Nicole ju kútikom oka pozorovala a napadla jej myšlienka, že by nebolo zlé nechať zmiznúť aj jej protivne zvedavú kolegyňu.
“Vieš čo, najvyšší čas vypadnúť. Tí prváci ma totálne vyšťavili.”
Lucy prikývla a spoločne opustili veľkú učebňu.
Londýn, 1666
Caline vstúpila do domu a aj napriek starej, zničenej podlahe sa pod váhou jej tela neozývalo žiadne škrípanie a vŕzganie. Chodila ako éterická bytosť, za čo bola aspoň na chvíľu vďačná svojej upírskej podstate. Tento dom mohol byť jej alebo jej rodičov, inak by nemala nutkanie chodiť sem znovu a znovu. Niektoré kusy nábytku tu ešte stále boli, väčšina pokrytá obrovitými pavučinami a vrstvou prachu. Pomaly vyšla na poschodie po schodoch s polorozpadnutým kobercom. Kedysi bol červený, napadlo jej. Malá chodba mala štvoro dverí po ľavej strane a dve zamrežované okná na pravej. Vošla do posledných dverí a zastala. V izbe panoval neporiadok a chaos ako po nejakom súboji. Biela plachta ležala v kúte, pokrývky na posteli boli pokrútené a pripomínali hady. Potom cítila aj pach, ktorý bol mimoriadne silný a mohla to byť... Začula zvuky a rýchlo pribehla k oknu. Keď však uvidela tiene, ktoré križovali trávnik, rýchlo prišla na to, že niekde v blízkosti sa musí pohybovať Lifraye a je na love. Zohla sa preto k zemi a čuchala k nej ako lovecký pes. Naozaj to musela byť krv a viedla k plachte v kúte. Priplazila sa k nej a vzala ju do rúk. Jej myseľ ju varovala, že to nemá robiť, no bola príliš zvedavá na jej obsah. Vtom sa ozvalo krátke zaklopanie na okno. Lifraye sa ležérne opieral o vonkajší parapet a podľa všetkého nohami určite kýval vo vzduchu.
“Chceš, aby ťa niekto videl ? Vypadni !,” sykla k nemu.
“Prepáč, ja len, že by si mala odtiaľto odísť.”
“Pôjdem, len už zmizni.”
Rýchlo sa postavila a rozprestrela plachtu nad svojou hlavou. Boli na nej tmavohnedé fľaky, ktoré hneď identifikovala ako krv. Plachta skĺzla po vzduchu a tým, že za ňou videla Lifrayeho v okne, jej vedomie to celé znovu prehralo. Jeden upír vstupuje cez dvere, ďalšieho v omámení pozvala cez okno, no tretí ostal vonku. Keď vstúpili dnu, jej otupenie opadlo a oni sa na ňu vrhli. Bránila sa, no o chvíľu mala svoju nočnú košeľu zo seba dole a starší upír prevzal vládu nad jej telom, mysľou a dušou. Cítila len bolesť a krv, ktorá jej stekala po dekolte a nohe....
Vtom ako na zavolanie vstúpil Sir Dreynard.
“Caline ?”
“On nebol pozvaný, lebo bol nový !,” zjačala a rukou ukázala na Lifrayeho.
“O čom to, dočerta, rozprávaš ?,” kričal tentoraz aj Dreynard.
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
Napíš svoj komentár
dúfam, že si sa už rozhodla ako a čo s tým