Napriek tomu, že moja mama si každý krát myslí, že všetko dobre dopadne a že sa všetci budeme mať dobre a vrátime sa oddýchnutí, nikdy to tak samozrejme nie je. Netrvalo dlho, kým sa celý dom rozvadil, síce som sa v tom rýchlo stratila, ale tuším, že tento rok bol rekordný a všetko spustila kauza pero, ktorá sa mimochodom ešte stále nevyriešila. Proste zmizlo jedno pero. Obyčajné pero na písanie s modrou náplňou. Nie, nebolo vykladané diamantami a vlastne ani nevedelo poriadne písať. Ale nie je vedľa telefónu, babka šalie a celý dom je hore nohami. Kauza pero odštartovala vlnu ďalších hádok, od jedla až po výchovu detí. Aj ja som už po dni bola ako na ihlách, chcela som niekam od nich vypadnúť, ale nebolo kam, v dome by som maximálne mohla sedieť v chodbe opretá o dvere a do stanu na záhrade, o ktorý som sa delila so sestrou, som tiež nemohla, pretože sa v ňom cez deň nedalo existovať. V dedine nebola ani žiadna možnosť kúpania alebo mierumilovného odpratania sa z vojnového poľa.
Sedela som po tým malým stromčekom, ktorý vrhal aspoň aký taký provizórny tieň na môj stan a zazerala som na tú slávnu spomínanú kadibúdku, ktorá prenikavo smrdela. Aby mi bolo ešte lepšie, došiel ku mne bratranec a po asi dvoch minútach sa dostal k svojej fantastickej novej práci, ktorú zjavne ešte dostatočne neospevoval. Trochu som sa ho vypytovala a došla som k názoru, že jeho pracovná pozícia je bullshit. Náplň mal takú istú, úplne takú istú, len naviac odovzdával ostatným pod sebou pokyny z hora. Privilégia nemal žiadne (nie, nerátam ceruzky s logom firmy) a dokonca aj jeho plat sa líšil len o mizerných 4.95 eur. On bol ale strašne šťastný, že mu bola udelená takáto zodpovednosť a možnosť rastu. Síce mi to oznamoval, keď krivil hubu od pitia urologického čaju, ale to je jedno, bol vyslovene napichaný.
Jeho sestra a moja sesternica Hanka, žiadne ranné vtáča, práve vyliezla zo svojho stanu. Mali sme tri stany, jeden pre mňa a Silviu, jeden pre Peťa a Silvestra a ona mala vlastný, starý jednomiestny stan, ktorý bol taký maličký, že som nechápala, ako sa v ňom vôbec otočí. Vyšla von dokonale upravená a ja som ostala v šoku, či tam vnútri aj celý čas skladuje make-up a podobné nutnosti a ako sa tam dokáže upraviť. Už trochu menej ma šokoval fakt, prečo to robí pri rodinnom stretnutí na totálnej dedine, to viete, už som si zvykla.
Hanka nám kývla, skočila si po niečo na neskoršie raňajky a došla k nám pod strom. „Máme nejaké plány?“ povedala so svojím typickým podtónom otrávenosti v hlase.
„Je piatok, vedľa v dedine bude určite diskotéka aj cez prázdniny,“ ozvala sa Silvia s mobilom pri uchu. Už pol hodinu volala trochu obďaleč s Richmondom.
„A myslíš, že už sa má dobre? Hej? A pozdrav ho,“ zachytila som potom. Zamračila som sa na Silviu, ktorá si nemohla dať pokoj so snorením a očividne sa práve frajera pýtala na psychický stav jeho brata Vlka po rozchode s Marhuľou, mojou kamarátkou. Ja som uznávala trochu väčšiu mieru súkromia a už toľko krát sa mi nepáčila Silviina túžba zhromažďovať o všetkých informácie. A teraz, v kontexte všetkých vecí okolo som si uvedomila, že mám fakt zlú náladu, z tepla, z rozhádanej rodiny, z ničnerobenia, z chudáka bratranca a zo Silvie a jej povahy. A aj z toho, že ja nemám komu volať.
Večer sme sa teda pobrali na diskotéku. Silvo cestou spomínal na našu Vianočnú návštevu toho podniku a opisoval Hanke a Peťovi miestných sedlákov, mala som čo robiť, aby som mu neodsekla, že najväčší sedlák je tu on, ale aj tak boli všetci v celodennom napätí a nechcela som rozpútavať hádku. Tak som si len povedala, že tentokrát ho už nebudem brániť, keď mu niekto bude chcieť vraziť. A možno im aj pomôžem.
Vnútri sme sa dosť rýchlo rozpŕchli. Keď som sa poobzerala okolo seba, všetko bolo také isté, hrala rovnaká tuc tuc hudba, vonku fajčiac postávali dedinské stylish kráľovné hrdé na svoj secondhanďácky outfit a pri bare sa ešte stále nekontrolovali občianske preukazy a zjavne ani ľudské tváre. Silvia odišla von opäť niečo zdeliť Richmondovi, Hanka šla na záchod, asi sa skontrolovať, Silvo sa pridal k trom miestnym, čo si chceli zahrať stolný futbal a ja a bratranec sme šli čeknúť bar. Páčilo sa mi, že raz nie som jediný debil, čo si dobrovoľne neobjedná alkohol.
Kofola mu pripomenula nejakú historku z práce a keď začal, musela som ho konečne stopnúť a celé to ukončiť.
„Peťo, oni ťa využívajú, si to isté, čo predtým a plus ešte ...nejaký personalista! Vybrali si ťa, lebo si entuziastický a vybavíš za nich naviac nejakú sekretársku robotu!“
Chvíľu bol v šoku, chvíľu vyzeral, že bude namietať, chvíľu bol zase v šoku a potom pozliepal pár pseudoargumentov na podporu myšlienky, že je niekto. Na chvíľu som ho nechala tak, nech sa nad tým zamyslí, skočila som na záchod a potom som sa rozhodla pohľadať Silviu, nech mu povie niečo na utešenie.
Takmer som zamrzla, keď som ju našla vybavovať sa s nejakým chalanom, ktorý sa na ňu očividne už začal namotávať, podľa postoja, aký nahodil pri opieraní sa o stenu. Bola som úplne hnusná, vytiahla telefón z vrecka a prišla k nim s tým, že Silvii volal frajer a ona sa mu má hneď ozvať. Chlapec povedal, že nás nebude rušiť, že ide za kamošmi a hneď sa vytratil.
„A ty si si ešte pred chvíľou nevolala s frajerom?“ oborila som sa na sestru.
„Hej, volala a pýtala som si povolenie na toto.“
„What the hell?“
„Stavili sme sa s Hankou,“ kývla hlavou smerom za mňa. Obzrela som sa a po chvíli som si všimla sesternicinu výraznú čiernu hlavu, tancovala s nejakým drsniakom s ružovým kameňom v uchu, ktorému asi imponoval jej rebelský výzor, ktorý bol domyslený viac, než ten jeho.
„Vy nie ste možné. Poď za Peťom a buď užitočná,“ vzala som ju za ruku a ťahala ju von.
„Čo sa deje?“
„Nechala som puknúť jeho bublinu.“
Vonku, kde sme stáli, aby sme sa mohli normálne rozprávať, ale nebol, tak sme sa vrátili a keď sme ho videli pri bare so Silvom, Silvia povedala, že to zatiaľ nechá tak, aj tak sa s ním plánovala porozprávať v kľude a tak to bude lepšie aj teraz. Išli sme na parket spolu tancovať. Potom som sa na chvíľu vytratila na záchod, napiť sa, potom volali naši, či majú po nás prísť autom, čo som odmietla, keď som toto všetko doriešila a vracala sa dnu, našla som v kríkoch rovno pri vchode bratranca a vedľa postávať Silvestra, ktorý opitým hlasom vravel, že všetko treba dostať von. Nie! Nie, nie, nie! Boha!
„Čo ste robili?“
„Sofiáá! Níííč. Len Peťo bol smutný, tak sme zapíjali ....žiaľ.“
Super, dohnala som bratranca k tomu, aby sa opil a vracal v kríkoch pred dedinskou diskotékou. Rýchlo som zohnala baby a okamžite sa šlo domov. Hanka, na ktorej už tiiež bolo čo to vidieť, nevedela, komu nadávať viac, či mne, alebo svojmu bratovi. A možno by aj ostala, keby jej Silvia neoznámila, že je to jedno, lebo aj tak vyhrala.
„Ako si to urobila? Však som ti toho prvého odplašila a ešte si aj so mnou tancovala a ....to kedy si stihla?“
„No, prišla som sa veľmi náhodne postaviť vedľa neho a keď na mňa pozrel, vystrúhala som strašne smutnú grimasu a na otázku, čo sa deje, som povedala, že ma frajer práve odkopol cez telefón, “ povedala, akoby sa nechumelilo. Superžena.
Len ja teraz neviem, čo bude so mnou. Rodičia budú pravdepodobne nasratí a teta so strýkom ma zabijú za kazenie ich slušného chlapca. Ale cesta, keď niekoho vlečiete, trvá o poznanie dlhšie a keďže ma smradľavý záchod nenechá spať, mám veľa času na vymýšľanie plánu....
P.S.: Ja viem, že je to tentokrát hrozne dlhé, ale keď nešlo to rozumne predeliť.... Ďakujem za pochopenie.
Blog
Komentuj
3 komenty k blogu
1
leiasolo
6. 7.júla 2010 00:44
Som zvedavá, kam to dospeje...
2
páči mi to, a ja len že na dedinách väčšinou bývajú zábavy v sobotu nie? teda aspoň bývali. ale to len taká vec čo mi padla do oka ..
Napíš svoj komentár