Ľudia síce majú svoje názory, možno vedia "pre" a "proti", ktoré sú s tým spojené, no aj tak je veľa tých, ktorí by sa v situácií rozhodovania áno, či nie zamotali do bludného kruhu spleti otázok, pochybností a neistoty. Chápem to. Najmä ženy kladúce si množstvo otázok, podobných tým, ktoré si kladú pri "definitívnom" ortieli - ostať, alebo odísť od svojej lásky?
1. Čo ak to budem neskôr ľutovať?
2. Neviem, či ho ešte chcem. Chcem slobodu, čo ak ma bude obmedzovať?
3. Ľúbim ho, musím mu pomôcť, viem, že ma bude milovať.
Samozrejme, čítať treba v opačnom poradí . Možno videnie tejto problematiky (v pravom slova zmysle) z môjho uhla pohľadu niekomu v budúcnosti pomôže pri rozhodovaní. V ideálnom prípade sa do takej situácie vôbec nedostane. Takže, prejdime od omáčok k hlavnému chodu.
Vzťah je pre mňa vyššia forma bytia, keď človek, ako stvorenie často krát nevyrovnané a v rozpore samé so sebou, hľadá súlad duše, prieniky názorov a vhodné osobnostné črty u (väčšinou) človeka opačného pohlavia. Viem, ťažko predstaviteľné, no časom či chceme, či nechceme, dostaneme sa do štádia - nazvime ho "Pocit blaženosti", kedy sa rozum (či už dobrovoľne, alebo "pre istotu") odoberá na Kajmánske ostrovy, silne ovplyvnený vierou Srdca v absolútnu ideálnosť všetkého, čo oči vidia.
Toto obdobie trvá rôzne dlho, u niektorých špecifických jedincov pár dní (po novom sa údajne ráta v hodinách), u niektorých pár týždňov až mesiacov. No z prieskumov vyplýva, že aj najdlhšie "mozgové dovolenky" na Kajmánoch sa končia uplynutím jedného roka.
Toto obdobie je pre nás z hľadiska nami preberanej problematiky najviac rizikové. Je to ako keď odíde na dovolenku Váš prísny premúdrený šéf a Vy zrazu neviete čo robiť skôr, aby ste si tých pár krásnych chvíľ bez autority seba samého čo najviac užili. Beháte po firme plný nadšenia a pocit slobody je natoľko silný, že dnes ostávate pracovať dobrovoľne nadčas. Všetko sa zdá ideálne, avšak firma bez šéfa a verte, že ani šéf bez firmy to dlho bez seba neustoja, tak ani srdce bez mozgu nemá veľkú šancu na bi(y)tie.
A tak sa môže stať, že rozum opojený vidinou neplatenia daní, šumom mora a pocitom chvíľkovej ilúzie (ne)zodpovednosti za svoje (ne)rozhodnutia (ne)čakane triezvie po úspešnom zásahu bleskom z búrky vyvolanej nadmernými hodnotami estrogénu a testosterónu v krvi. Mozog, ako najvyššia inštancia bytia sa vracia k slovu, frustrovaný tým, že nevie, čo má povedať a svedomie nám po ľavej začalo hrýzť aj pravú srdcovú komoru. "Splodenie? Potomka? Bože, prečo práve ja?" Pýtame sa sami seba v intervaloch pravidelnejších, než by nám sestrička na Kramároch podávala dávky liekov na ukľudnenie (1 tbl, á 1 hod, 270 dní).
Ako tomu predísť?
Osobne som presvedčený o tom, že sexom, konkrétne pohlavným stykov:
1. Primárne plodíme potomkov
2. Ukojujeme svoje túžby úplným odovzdaním sa tomu druhému - milovaním
3. To všetko vo vzťahu, s láskou (rozumej plnou podporou rozumu aj srdca)
Pri splnení všetkých predpokladov vyššie spomenutých si myslím, že pôvodný zámer tohto blogu by bol pre Vás irelevantný. Ak by sa u mňa, alebo Vás aj napriek tomu vyskytla otázka potratu, napr. z dôvodu degenerácie dieťaťa, uvažoval by som nasledovne:
Ak moje (napr. 5 ročné) dieťa vážne ochorie, alebo ochrnie, prestane byť mojím synom/dcérou? Prestanem ho mať rád? „Utratím“ ho? Boli by ste schopní zabiť svojho syna, alebo dcéru pre to, že nie je dokonalý, že za Vás nikdy nepoumýva riad, alebo že z neho už nikdy nevyrastie futbalista? Príde mi to ako zabiť niečo v sebe. Ospravedlňovať to frázou „aby sa dieťa netrápilo“ považujem za neochotu človeka prijať to za fakt a v konečnom dôsledku za egoizmus. Neschopnosť bojovať a uprednostnenie svojho pohodlia. Myslím, že je horšie, ak sa niečo také dieťaťu stane už počas života, pretože jednak dieťa sa musí učiť "žiť" odznova s tým čo mu ostalo a rodičia zažívajú šok zo dňa na deň, keďže ani netušia, ako sa napr. o postihnuté dieťa starať. Kdežto ak s postihnutím dieťa vyrastá od malička, učí sa s tým žiť postupne, tak absencia určitých schopností mu až tak nepríde, ako keby to malo prísť odrazu. Nakoniec, kde máte istotu, že z toho postihnutého dieťaťa raz nebude génius? Nakoľko v mojom prípade by to bolo vysoko pravdepodobné, nádej nestrácam a flintu do žita hádžem až pred bránou svätého Petra.
Ostáva z môjho pohľadu posledná sporná otázka:
Čo v prípade, ak by tehotenstvo, alebo pôrod vysoko ohrozoval život matky? Až tu by u mňa začalo uvažovanie, zhodnocovanie medicínskych faktov a lekárskych rád. Interrupcia je veľkým zásahom do tela matky, s vysokým rizikom vážneho ublíženia a trvalých následkov - že potom už nikdy nebude môcť mať deti. Každopádne, tu by som pevne stál za rozhodnutím svojej ženy.
Myšlienka na záver?
Robme veci s rozvahou. Vždy existuje aj iné riešenie a pohľad na to, čo sa nám dnes zdá správne sa naším prirodzeným vývojom mení.
Dostal som život, chránim život.
Blog
Komentuj
4 komenty k blogu
1
johnysheek
9. 12.decembra 2012 19:44
wau
Napíš svoj komentár