Pozerali sme telku a otcovi napadlo, že sa pozrie čo je v chladničke a keď zistil, že je prázdna povedal mi, že ide do obchodu. Keď sa vrátil, vyprázdnil si vrecká na stolík pred gaučom a odišiel na poschodie. Zrazu mu zazvonil mobil. Pozrela som sa, kto mu volal a zarazila som sa. Bolo tam napísané „Carlisle volá“!
„OCI TELEFÓN!“ Zakričala som, no z ničoho nič bol pri mne a bral si ho do ruky. Podozrievavo som sa naňho pozrela (z dvoch dôvodov: „Carlisle volá“ a rýchlosť akou sa pri mne objavil ma prekvapili) a on mi znepokojený pohľad opätoval. Zdvihol to a odkráčal späť na poschodie. Po 10 minútach sa vrátil.
„Kto to bol?“ spýtala som sa.
„Vzdialený rodinný príslušník... Bratranec z asi štvrtého kolena.“
„Carlisle sa volá aj otec Edwarda Cullena zo Súmraku. Čudná náhoda... Nie je to veľmi známe meno.“ Bol znepokojený.
„To nie. Narodil sa v Londýne, ale teraz žije s rodinou v Amerike a...“ Zarazil sa akoby mi prezradil niečo, čo nemal, akoby mi povedal viac než mal dovolené. Zamračila som sa.
Všetko sedelo! Ale radšej som to nechala tak, obávala som sa, že by ma otec považoval za šialenú.
„Musím ešte pracovať za počítačom. Potom sa ti budem venovať, moja, dobre?“
„Jasne oci, neboj, prežijem to.“ Horko – ťažko som sa usmiala.
Znova sa vrátil do pracovne. Bola som veľmi unavená a pomaly som zaspávala na gauči. Začalo sa mi snívať.
Zdalo sa mi o baseballovej scéne zo Súmraku. Boli tam všetci: Carlisle s Esme, Emmett s Rosalie, Jasper s Alice, Edward s Bellou (už upírkou) a ja s otcom. Všetci, okrem mňa a Esme, hrali. Otec bol ako oni, nebol človek – bol upír. Spýtala som sa Esme, čo sú si Carlisle a môj otec. Povedala mi, že nie sú bratranci, ako mi vyzradil on, ale...
Zobudila som sa spotená, naštvaná a zmetená. Tajil mi môj otec niečo? Prečo by to robil? Ešte nikdy mi v ničom neklamal. Nemal dôvod. Alebo možno áno... Keby bol upír, mal by dôvod. Lenže on ako upír nevyzeral. Chcem povedať, že jeho oči mali stále tú istú farbu, jedol, pil aj spal ako normálny človek. Nemohol byť upír. Alebo bol veľmi dobrý herec...
Zistila som, že som spala od piatej do polnoci. Otec ma zrejme prikryl, keďže ma nikdy nechcel budiť. Šla som do mojej izby. Po ceste som otca nikde nepočula ani nevidela, tak som sa šla pozrieť do spálne. Spal. Aspoň to tak vyzeralo. Došla som do svojej izby, ľahla som si a znova zaspala.
Sen sa opakoval. Nie raz – stále. Každú noc ten istý sen a vždy som sa zobudila tesne pred tým, ako mi Esme povie pravdu. Štvalo ma to, no nič som mu nechcela hovoriť. Zatiaľ nie. Dni sa míňali a sen sa nevzdával. Prešiel už týždeň a ja som si povedala, že keď sa mi to bude snívať ešte raz, poviem mu to.
Ako som si myslela – znova! Zišla som sa naraňajkovať.
„Oci?“
„Áno?“
„Je normálne, keď sa niekomu sníva jeden sen stále dokola?“
„No... Aj hej, aj nie... Prečo?“
„No... Už týždeň sa mi sníva to isté každú noc.“
„A čo sa ti sníva?“
“Že ty, ja a Cullenovci,“ pri tomto slove sa zamračil „teda ja a Esme nie, ale vy ostatní, že hráte baseball a Esme mi vždy povie, že...“ nestihla som to ani dokončiť a už mi skočil do reči.
„Počkaj, baseball? Ja a Cullenovci? Dieťa moje, ty si tou knihou už úplne pobláznená!“
„Nie som! Teda som, ale... To je jedno... Vždy mi povie, že ty a Carlisle, nie ten čo ti volal, ale ten Carlisle, jej manžel, že nie ste bratranci, ale niečo iné...“
„Čo?“
„Dúfala som, že ty to budeš vedieť... Vždy sa vtedy zobudím.“ Teraz som sa zamračila ja.
„Je to len sen, Alex. Neber to vážne, je to len sen!“
Niečo v jeho výraze mi naznačilo, že presne vie o čom hovorím, no nechcel mi to povedať.
V škole som bola nezvyčajne tichá a zahĺbená do myšlienok. Nič som nevnímala a chcela som vedieť pravdu! Nič by ma v tom nezastavilo, ani otec.
Keď som sa vrátila, otcove auto stálo pred domom. Bolo to červené Volvo XC 90. Ja som mala ojazdenú Fabiu. Vošla som do domu. Telefonoval. Začala som sa vyzúvať. Zložila som si batoh z pliec, šla som si zobrať jedlo a ako vždy som si sadla na gauč a pustila telku.
Vrátil sa a mobil položil na stolík.
„Ako bolo v škole, Alex?“
„Ale dobre...“ Klamala som, vôbec som nevedela, čo presne sa v ten deň v škole stalo... Bola som mimo.
„Niečo nové, zlatko?“ Prisadol si ku mne.
„Nič, oci.“ Nejako sa mi podarilo načrtnúť úsmev. Nedalo mi to, musela som to zo seba dostať!
„Oci, niečo mi tajíš.“
„Nie. Prečo sa pýtaš?“
„To nebola otázka, ocko! Niečo mi tajíš a ja chcem vedieť čo!“
„Čo by som ti mal tajiť?! Vždy ti všetko hovorím.“
“Teraz nie... Ty a Carlisle nie ste bratranci však?“
„Jasné, že sme. Čo to máš za otázky?“
“Podobáte sa až príliš, na to, aby ste boli bratranci.“
“Však ho ani nepoznáš, ako to môžeš vedieť?“
“Mám teóriu.“
“Počúvam...“
“No... Ten Carlisle, čo ti volal je ten zo Súmraku a ste rodina, ale nie bratranci.“
Zatváril sa zamyslene, akoby sa rozhodoval, či mi môže dôverovať alebo nie, či dokážem držať jazyk za zubami...
„Už nemá cenu ti to tajiť...“ Ha, mala som pravdu! „Alex, ja... som upír...“
„Vedela som to...“ Zamrmlala som si popod nos.
„Pochopím ak sa ma budeš báť, ja...“
„Čo? Báť sa ťa? Si môj otec preboha živého!“
„Ale som aj upír! Je prirodzené báť sa nás.“
„Oci, prestaň kecať a povedz mi všetko od začiatku, prosím!“
“Je to dlhá historka...“
“Mám toľko času, koľko len chceš!“ Nemal sa ako z toho vytiahnuť, moja taktika zatiaľ fungovala veľmi dobre.
„No, narodil som sa okolo roku 1670 v Londýne... Keď som mal 4 roky, chodieval som sa hrávať s kamarátom na neďaleké námestie. Raz za nami prišiel jeden chlap a spýtal sa, či sa s nami môže hrať. Boli sme ešte deti, prijali sme... Začali sme sa hrať na schovku a odvliekol ma do lesa, kým sa môj priateľ nepozeral. Chcel ma zabiť – bol to upír! Ja... Neviem ako, ale podarilo sa mi utiecť. Nevedel som sa vrátiť domov a došiel som do jednej dediny, kde sa ma ujal mladý manželský pár. Keď som mal 23, vydal som sa študovať, i keď to bolo, v tej dobe, veľmi ťažké. Putoval som z mesta do mesta až som prišiel, späť, do Londýna.
Dovtedy zabudnuté spomienky a myšlienky sa mi vynorili z hĺbky mozgu... Vyhľadal som môj rodný dom a zaklopal na dvere. Otvoril mi mladý blonďavý chlapec. Mohol mať tak 13 rokov – bol to Carlisle. Predstavili sme sa navzájom a keď my konečne došlo, že to musí byť môj mladší brat, poprosil som ho, či môžem vstúpiť dnu. Súhlasil. Celé som mu to vysvetlil. Keď som mu povedal o tom upírovi, veril mi a nie len to! Chcel aby som mu ho podrobne opísal. Ostal som tam 15 dlhých rokov. Počas tej doby som tam študoval a neskôr pracoval ako biológ.
Raz ráno keď som šiel do práce, niekto mi skrížil cestu. Bol to on, hneď som to vedel. On tiež. Jeho pohľad, božský vzhľad a zamatový hlas ma prinútili zastať a pozrieť sa mu do oči. Zhypnotizoval ma a odviedol do lesa z môjho detstva. Vošli sme do malej chalúpky a tam...“
„Ťa pokúsal...“
„Ale mienil ma zabiť. Bol nazúrený z toho, že som mu vtedy unikol.“
„Tak prečo ťa nezabil?“
“Ja... Neviem... Jednoducho sa potom zastavil.“
„Hm... Aké to bolo?“
„Po troch dňoch bolesti som sa prebral a vtedy mi to už bolo všetko jasné. Neskôr som zistil, že mám aj iné schopnosti okrem krásy, sily, rýchlosti a všetkého ostatného.“
“Aké?“ Zasmial sa popod nos.
„Bez toho, aby som ti všetko vyzradil... Povedala by si, že som upír? Že som monštrum?“
„Oci nehovor tak! Nie si monštrum!“
„Odpovedz mi na otázku!“
“Nie...“ Až teraz mi to doplo! „Ako to robíš? Teda chcem povedať... Nevyzeráš ako upír. Tvoje oči farbu nemenia, ješ, piješ a aj spíš...“
“To je tá moja zvláštna schopnosť – vyzerám ako človek. Kľudne môžem jesť aj piť, nevadí mi to. Či spím? Nie, len to predstieram. Či moje oči menia farbu? Nie. Skrátka vyzerám ako človek, no som upír. Mám rýchlosť, silu, krásu, zvláštnu schopnosť, nemusím spať, som nesmrteľný, pokiaľ ma iný upír alebo vlkolak nezabije a večne zamrznutý vo veku v ktorom ma premenili. Jedným slovom – upír! Neskôr Carlisle šiel hľadať toho upíra a zvyšok príbehu už poznáš...“
Bez slova som sa zdvihla a odišla do svojej izby. Chápal, že potrebujem čas aby som to strávila... Zavrela som za sebou dvere, no nezamkla som. Ľahla som si na posteľ a dlho do noci som rozmýšľala. Dávalo to zmysel: v ságe sa písalo, že Bella mala problémové tehotenstvo a že skoro zomrela, keby ju neboli premenili včas, smrť mojej mamy pri pôrode, jeho vlastnosti, telefonát od Carlisla... To všetko sedelo! Moja teória sa potvrdila, to čo sa mi Esme snažila povedať už týždeň, i keď vo sne, bola pravda, to čo som videla v tom sne bola pravda! Bizarná, no verila som v ňu.
„Nebojím sa ťa!“ Vedela som, že ma počul, musel ma počuť, to som aj chcela.
„Mala by si sa!“ Zrazu stál v dverách pri mojej posteli.
“Netrep, oci!“ Stále som ležala so zavretými očami. „Je koniec mája. Už viem, kam chcem ísť na letné prázdniny.“
„Do Forksu.“ Nebola to otázka.
„Áno. Chcem ich spoznať. Nezastavíš ma!“
„Nemal som to v úmysle... Keď Carlisle volal, dohodli sme sa, že sa k nim presťahujeme – koniec koncov, je to môj brat... Mal som ti to dnes povedať, no ty si bola rýchlejšia...“ Zasmiala som sa.
„Kedy sa sťahujeme?“
„Na začiatku prázdnin. Keď skončíš školu.“
Ešte mesiac a presťahovala by som sa, spolu s otcom, do Forksu! Dni sa vliekli ako slimák po piesku a ja som bola stále nedočkavejšia... Rátala som to doslova na hodiny! Toto bolo najhoršie čakanie môjho, dovtedajšieho, života. „Už len 28 dní a 17 hodín!“ Vravievala som si...
Konečne nastal posledný deň v škole. Tento rok to bolo obzvlášť dôležité, kvôli maturite. Nemusela som sa báť – na vysvečku som mala samé a z maturity som dostala plných 110 bodov. Až teraz ma napadlo, že moje kamarátky zostanú tu a ja pôjdem za „Veľkú mláku“... Trošku som osmutnela, ale nie natoľko aby som bola deprimovaná. So všetkými som sa rozlúčila a rýchlo šla domov sa pobaliť, lebo ešte v ten deň sme mali odísť...
„Zdravím slečna Cullenová!“ No to je fakt! Už nie som Kolanová (bolo to krycie meno), ale Cullenová, to mi trochu ušlo... Zasmiala som sa.
„Dobrý – dobrý pán Cullen!“ Doťahovali sme sa navzájom. „Oci, snáď si nemyslíš, že budem ako jediná fungovať v dome Cullenovcov ako človek, všakže nie?!“
„Hm... Viem na čo narážaš. Si si istá?“
„Istejšia už byť nemôžem!“ Usmiali sme sa.
„Ďakujem za tip! Už viem, aký ti dám darček na narodky...“
“Jedným slovom – jed!“ Vybuchli sme do smiechu.
„OK, už je všetko zbalené.“
„Ale veď ja som si ešte nič nezbalila!“
“O to sa nemusíš báť, ráno som sa o to postaral.“ Šibalsky sa usmial.
„Óóó, aký gentleman!“ Smiech.
Pobrali sme všetky tašky a kufre (ja dve tašky a oco asi 5 kufrov), posledný krát som si obzrela dom a sadli sme do auta. Šli sme takým lietadlom, ktoré môže zobrať aj autá a nalodili sme XC 90 – ku. Moja Fábia zostala tu, teda presnejšie otec ju predal. „Tak či tak budeš mať nové na narodky!“ povedal mi. Až teraz som začínala byť smutná. Otec ma silno objal. „Au!“ vykríkla som ticho. „Prepáč, zlatko!“ Akoby som nemohla?! Bol upír a zrejme na to v tú chvíľu mierne pozabudol... Nasadli sme do lietadla smerujúceho do Seattlu. Cesta trvala asi 27 hodín. Samozrejme sme museli pár krát prestupovať alebo čakať, kým naplnia lietadlu nádrž...
Väčšinu cesty som prespala... Otec ma šťuchol a oznámil mi, že pristávame. Pozrela som z okienka. Pod nami ležalo letisko. Celá nadšená som si začala dávať vetrovku, ale hneď som to oľutovala – lietadlo dlho pristávalo a kým sme sa dostali von, som sa spotila.
Vyšli sme na terminál a spomedzi aspoň 1500 ľudí vynikali dve tváre – Carlisle a Esme. Tá moja sa rozžiarila úsmevom od ucha k uchu. Otcova tiež.
„Carlos, vitajte! Vitaj Alex!“ pozdravil nás Carlisle.
„Ďakujeme veľmi pekne!“ Celí usmiatí si podali ruky, zatiaľ čo ja som objala Esme. Do ucha som jej pošuškala: „Snívalo sa mi o vás, ako ste hrali baseball – teda my dve nie...“ Zasmiala sa.
„Vitaj Alexis! Aký je pocit nás objímať?“ Moja rozžiarená tvár sa zmenila v začudovanie. Všetci traja sa začali rehotať.
„To nič, Esme len vtipkuje, ako vždy, zlatko.“ Povedal mi otec pobavene.
„Ach tak... Kde sú ostatní?“
„Doma, čakajú na nás...“ povedala Esme, no Carlisle ju opravil „Skôr na vás by som povedal“.
Vyzdvihli sme si XC 90 – ku a sledovali sme ich, ako idú. Nešli tam, kam som bola zvyknutá z knihy... Keď sme dorazili, mi napadlo, že museli kúpiť väčší dom. Bola som si istá, že otec zaplatil aspoň polovicu – nikdy by si to neodpustil.
Vošli sme a museli sme sa zvítať s ostatnými (boli ešte krajší ako ich Meyerová opísala v knihách)... Na každého som hľadela minimálne 5 minút, kým som sa duchom znova dostala do reality. Tento dom bol tak ďaleko od Forksu, že som si myslela, že k nemu ani nepatrí. A mala som pravdu. Bol to Neilton na juhovýchod od toho malého upršaného mestečka. Až teraz som si uvedomila, že upíry šoférujú extrémne rýchlo, preto som si myslela, že sme niekde poblíž mesta Forks, no bolo to veľmi ďaleko. Dom bol tiež hlboko v lese, no hlbšie ako ten biely, čo mali predtým.
Takto sme si nažívali všetci spolu v jednom dome – ja ako človek a 9 upírov okolo mňa. Bolo to ťažké, hlavne pre Bellu a Jaspera (čerství vegetariáni). Ale moje narodky sa blížili a všetci vedeli, aký bude môj darček vďaka Edwardovi... Bola som z toho nadšená – konečne! Konečne sa mi splní sen!
Na druhý deň som išla s Edwardom a Bellou pozrieť si mesto. O týždeň neskôr boli moje narodky.
Povedala som im, že chcem len jednu vec (a veľmi dobre vedeli akú), no nedali si povedať: od otca som dostala nové auto (Suzuki Swift) s najvyššou výbavou, hudobnú vežu do izby od Edwarda a Belly, mp3 – ku od Carlislea a Esme, mobil od Emmetta (Rose ma bez slova poslúchla) a kopu šiat od Alice a Jaspera!
No stále som čakala na ten čo by ma najviac potešil... Všetkým som poďakovala a išla som si ľahnúť (ako jediná som mala v izbe posteľ). Už som spala, keď som pocítila pálčivú bolesť, skôr oheň. Myslela som si, že sa mi to sníva, no keď som sa zobudila, cítila som sa iná.
Pozrela som sa do zrkadla a skoro som stratila vedomie! Už som nebola to obyčajné blonďavé dievča s vzhľadom, čo ujde – zo zrkadla na mňa hľadela... Bohyňa! Moje vlasy už neboli suché, lámavé a poškodené ako predtým, všetky nedokonalosti mojej pubertálnej pleti sa vytratili, všetky modriny a menšie rany, ktoré som mala, zmizli... Bola som šokovaná. Pohla som rukou a odraz v zrkadle ma bez slova imitoval. Nevedela som tomu uveriť: bola som upírka! Moje prianie sa splnilo!
V úžase som zistila, že nemám na sebe pyžamo, ktoré som si dala pred spaním, ale dlhé červené šaty a v ruke ružu. Potom sa stali dve vecí naraz: do izby vtrhol otec a keď ma zbadal zostal stáť v nemom úžase, Bella a zvyšok rodiny, ktorá prišla s ním, sa usmievali (okrem Rosalie) akoby sa zrodil nový život... Koniec koncov bolo to tak – zrodil sa nový upírsky život: ja, Alexis Cullenová.
Takto sa, pre mňa, z vymysleného príbehu, i keď svetového bestselleru, stala realita, po ktorej som tak túžila! Neskôr som v tomto divnom meste spoznala iného upíra, Parisa, ale to je už iný príbeh...
Tento upír bol za ludského života alexis369 (ja) XD
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár
celkom zaujimave,celkom dobre, miestami sice trochu prehnane...dobra myslienka...
len to "boli krajsi ako ich mEyerova opisala(nie mayerova)" bolo prehnane