S rukou stále položenou na kľučke od Alexinej izby som sa otočil a zbadal povedomú tvár.
„Jessica?“ naľakal som sa jej vážneho pohľadu, musím uznať, že keď som ju stretol prvý krát vyzerala byť milšia.
„Pekné od teba, že si pamätáš moje meno, chlapče. No teraz vypadni od tých dverí!“ prísne po mne skríkla. Vyvalil som oči a odstúpil od dverí. Konečne povolila jej napätú tvár a postavila sa pred dvere!
„Ben! Odíď a už sa nevracaj! Daj Alex pokoj!“
„Čo? Prečo mi také hovoríš, čo som jej spravil?“ neveril som vlastným ušiam, čo mi to tu hovorí. Ako ju mám nechať na pokoji, ako sa nemám vrátiť k človeku, ktorého milujem?! To istotne nie, nebude mi tu ona rozkazovať, je o pol metra nižšia a rozkazovať mi tu prišla ?!
„Čo to tu hovoríš? Prečo by som mal ísť preč a nechať Alex? Nijako som jej neublížil?!“
„To si myslíš len ty! Radím ti strať sa z jej života bude to lepšie pre oboch! Ona ťa nechce Ben, zabudni na ňu.“ toto bola rána priamo do srdca. Zasa to moja psychika nezvládla a moje oči znovu zvlhli. Jessica sa na mňa zahľadela a tak sa stratila za dverami izby. Ostal som tam stáť a cítil som ako mi slzy močia tvár. Pomaly mi dochádzal význam jej slov, aj keď som nechápal prečo ma Alex už nemiluje, prečo sa to všetko muselo skončiť, rozhodol som sa počúvnuť a odišiel späť do svojej izby. S plačom som podišiel k otvorenej taške na zemi, pri skrini, ktorú tam nechal Tim a začal dnu ukladať veci. Ak si Alex praje aby som jej dal pokoj, a ak ma už nemiluje, nemám dôvod tu ostávať. Keď som už bol zbalený, prezliekol som sa a čakal pri dverách na Tima, vôbec som sa z môjho odchodu netešil, ale bude mi hádam lepšie keď budem od nej ďalej ako len o pár metrov.
--- O HODINU NESKOR ----
„Vitaj doma!“ povedal brat, ktorý mi pridržal otvorené vchodové dvere domu. Aj keď som mu úsmev opätoval, cítil som sa mizerne a on to vedel. Nechápal síce, že čo sa mi stalo, ale nechcel to riešiť a ani ja nie. Rozhodol som sa, že o nej nebudem hovoriť . Aj keď to je nemožné, pokúsim sa na ňu zabudnúť, nemyslieť na tie krásne dni prežité s ňou, tú noc plnú nežností, vášne.
Keď som odkráčal do mojej izby a vybaľoval si môj kufor znovu som si na ňu spomenul. Ak budem takto pokračovať ďalej, nezabudnem na ňu nikdy. Smutne som si pomyslel a sadol si na posteľ.
Tim
Ben ma svojím správaním znepokojoval. Niečo sa mu stalo a neviem čo. Teraz sedí vo svojej izbe a plače, už sú to 3 hodiny. Keď som sa pokúšal ísť za ním a porozprávať sa, nepustil ma dnu. Cez zamknuté dvere ma už kričať na neho nebavilo a tak som sa vybral do kuchyne niečo ukuchtiť, veď keď sa mi to podarilo v ten deň keď tu bola Jessica, prečo nie dnes?
Alex
„Super!“ spišťala som, keď mi doktor oznámil, že zajtra už budem môcť konečne ísť domov. Nenormálne som sa tu nudila. Keď prišla Jessica a mama plakali, nechápala som prečo ale plakala som s nimi. O tom čo sa udajne so mnou dialo posledný mesiac som nechcela nič počuť. Čo sa stalo, stalo sa a ja si to chvála bohu nepamätám. Podľa slov doktorov sa stal zázrak a nebudem musieť postúpiť ďalšie operácie. Chvála bohu, želám si aby som sa do tejto nemocnice už nemusela nikdy vrátiť. Inak keď sa zamyslím nad tým, že pôjdem domov, tak to nie je až celkom taká pravda pretože môj domov je v Bremene a po najnovšom vraj bývame tu v Hamburgu. Ďalej som sa dozvedal, že moje auto už neexistuje, že je z neho šrot. Moji rodičia už nie sú spolu a sestra sa rozišla s jej dlhoročným priateľom Denisom. Ani by som nikdy neverila keby mi niekto povedal, že za takú krátku dobu sa tak všetko dokáže zmeniť. Ďalej nerozumiem prečo som sa prebudila vedľa cudzieho nahého chlapca, ale neviem či to bola vlastne realita, možno to bola len nejaká halucinácia, keďže som mala porúchaný mozog.
Ben
„Dávaj na seba pozor.“ povedal mi Tim hneď ako som otočil kľúčom. Aj napriek hádke s bratom, o tom že by som nemal sám šoférovať som vyhral, ale neviem či to bol skvelý nápad kedže mám jednu ruku stále zlomenú, ale za pokus to stálo. Včera mi dali ruku iba do obväzov a tak som si ju vyvliekol aby som ju mohol položiť na volant. Jasne mohol ma odviesť aj môj brat, ale tomu som nechcel prezradiť kam idem.
„Neboj sa budem!“ nútene som sa usmial, že som v pohode aj napriek pálčivej bolesti v ruke a pohol sa smerom vpred. Zaparkoval na prázdnom parkovisku nemocnice. Zvláštne, že je prázdne väčšinou sa to tu hemží autami, ale je to v môj prospech pretože som sa zase vybral von bez ochranky. Bolo mi síce jedno či ma niekto uvidí alebo nie, či ma William zase vykričí keď sa o tom dozvie niekde z televízie, musel som ju vidieť. Už 3 dni som doma a celé som ich preplakal, pochopil som , že zabudnúť sa nedá! Pozrel som sa do zrkadla a nasadil si na hlavu šiltovku. Vyšiel som z auta a utekal po daždi k vchodu nemocnice. Preletel som cez recepciu a skryl som sa za stĺp hneď vedľa výťahu. Spomenul som si ako som sa tu skrýval s Alex, to ma povzbudilo a tak som smelo vykročil k výťahu. Myslel som nato ako zasa uvidím ten jej krásny úsmev, tie jej iskričky v očiach.
Otvoril som dvere izby a hneď vošiel dnu.
„Alex?!“ potichu som šepol a obzeral sa po prázdnej izbe. Krútil som sa dookola, nechcel uveriť, že tu nie je. Skontroloval som aj kúpeľňu, no Alex nikde. Oči sa mi naplnili slzami a ja som sa cítil taký bezradný, nemám na ňu žiaden kontakt, jednoducho zmizla a ja ju už nikdy neuvidím. Neviem dokonca ani jej priezvisko. Bože ja som taký blbec, keby som nebol počúvol Jessicu a išiel by som za Alex, povedal jej ako veľmi ju milujem a ako mi na nej záleží mohlo by sa to skončiť inak. Neverím Jessiciným slovám, neverím, že ma nemiluje. To by som nezniesol. Zasa sa podľahol plaču. Sedel som na posteli , na jej posteli, kde len pred niekoľkými dňami spala. Cez mokré kvapky ktoré stekali po okne som sledoval záhradu a myslel na tie krásne chvíle, ktoré sme s Alex prežili v zadnej záhrade.
--- O 20 MINÚT NESKOR ---
„Veď niekto o nej musí niečo vedieť, niekto mi musí pomôcť!“ utrel som si slzy a podišiel k zrkadlu, moje červené oči vyzerali naozaj veľmi nezdravo. Nevzdám sa bez boja. Nájdem ju aj keby som ju mal hľadať celý život. Prezrel som všetky skrinky či niečo po nej nenájdem, všetko bolo prázdne, keď som už nevedel kde mám hľadať oči mi spadli na nočný stolík. S nádejou, že tam niečo nájdem som otvoril skrinku a dobre, že som z nôh nespadol. Ležala tam malá knižka modrej farby, Chvíľu som rozmýšľal, no tak som sa odhodlal a zobral ju do rúk. Nie som zvyknutý brať cudzie veci, ale ak je toto Alexiine mohlo by mi to pomôcť ju nájsť. Sadol som si na posteľ a pomaly otvoril knihu. Hneď na prvej strane som stuhol, keď som ju uvidel.
„Alex!““ vzdychol som a moje oči sa znova naplnili slzami. Ukazovákom som pohladil fotografiu a priložil si ju k perám. Na fotke bola krásna ako vždy. Usmievala sa a vyzerala tak šťastne. Sledoval som fotku ďalšie 2 minúty a tak som pretočil na ďalšiu stranu. Zistil som, že to je denník, začal som sa cítiť neisto. Nechcem sa jej hrabať v súkromí. Je to jej denník a zabudla si ho tu. Znova som pretočil na fotografiu a zahľadel sa ne jej nežnú tvár.
Mám jej ho tu nechať? Vráti sa po neho?! Nie nebudem riskovať, že ho tu nájde niekto iný a Alex príde o denník. Zoberiem ho ja a keď ju nájdem vrátim jej ho! Skryl som si ho pod bundu, nasadil okuliare a vyšiel z izby.
Vybehol som z nemocnice a utekal do auta, denník som si položil na sedadlo vedľa seba. Rozhodol som sa, že pôjdem za Mikem, včera sa konečne vrátil z dovolenky a ja som ho ešte nevidel.
Možno, že Alex pozná Mikeho a keď mu ukážem jej fotku povie mi kde ju hľadať.
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár