Najlepšie príbehy začínajú úplne jednoducho. Z ničoho nič. Začnú z toho, že človek sa snaží nájsť sám seba alebo len niekam položil kľúče od auta a nevie si spomenúť kam. A presne tam všetko začína. Životný príbeh. Najväčší paradox na tomto svete je, že keď človek niečo začne hľadať, lebo to momentálne potrebuje, nenájde to, ani keby obrátil celý svet hore nohami. No stačí, aby sa na to hľadanie vykašľal, mávol nad tým rukou a prestal hľadať a daný „poklad“ sa zjaví z ničoho nič. To je ako keď sa vám začne páčiť chlapec z autobusu. Náročky idete na ten autobus, aby ste ho tam stretli. A vždy ho aj stretnete, vymeníte si pohľady, úsmev a celý čas si v duchu prajete, aby tá cesta domov trvala čo najdlhšie a zároveň cítite takú zvláštnu spokojnosť, že opäť sa vaše cesty stretli. Veď bodaj by nie, keď obidvaja tomu svojimi rozhodnutiami pomôžete. Ten pocit, keď viete, že sa na Vás pozerá, celú si vás premeriava, chcete otočiť hlavu, aby sa vám oči stretli, ale zároveň nechcete, aby sa prestal na vás pozerať. Taká autobusovo-platonická láska. Ale koľko radosti dokáže človeku priniesť. Jedny modré oči, jeden hlboký pohľad, jeden úprimný úsmev a deň je oveľa krajší. Keby som si mala v tú chvíľu vybrať medzi ním a výhrou v lotérií, vybrala by som si jeho. Hlúpe? Podľa mňa nie. Z peňazí by bola len prvotná radosť, pri ňom by bola radosť vždy, keby sa nám stretli pohľady. Akoby to bolo za každým „po prvýkrát“. Všetko, čo sa ho týka vás začne zaujímať. Najdôležitejšia otázka: Kto to je? A vtedy je z Vás Sherlock Holmes, najväčší pátrač na svete. Rozdiel je ten, že on vždy na všetko príde. Vy ste na tom o trochu horšie. Zrazu záhadného chlapca z autobusu nikto nepozná. Akoby bol duch, akoby niečo skrýval a tak je pre vás ešte viac a viac zaujímavejší, lebo je ako jedno veľké tajomstvo, aj keď vás občas chytá zúfalosť z toho, že ani po roku „tajných stretávok“ v autobuse ani len netušíte ako sa volá. On moje meno vie. Prečítal si to na mojej zelenej stužke, ktorú som ako hrdá maturantka vždy nosila pripnutú na hrudi. To je ale nespravodlivosť. Aj vy chcete vedieť jeho meno. Poviete si, dobre no.. z toho by aj tak nič nebolo a záhadný chlapec ostáva navždy bez mena. A presne vtedy to príde. Čakáte na ten vytúžený autobus so spolužiačkou a len tak, bez akýchkoľvek veľkých nádejí sa spýtate na modrookého chalana, ktorý aj teraz na Vás zazerá. Odpoveď spolužiačky: Jasné, že ho poznám, veď to je Dominik. To meno Vám zaznie v ušiach ako ozvena, a stále dookola. Dominik. Zázrak? Zaručene. Aký je ten svet malý. Rok pátrate po jednom mene a to meno vie, človek, ktorý každý deň sedí v lavici za Vami. A presne o tomto je celé hľadanie. O hľadaní. Nemusíte otočiť celý svet hore nohami, lebo tí dôležití ľudia, veci, naše stratené „poklady“ sú priamo pod naším nosom, len treba otvoriť oči.
Roleta je špeciálny inkognito mód, ktorým skryješ obsah obrazovky pred samým sebou, alebo inou osobou v tvojej izbe (napr. mama). Roletu odroluješ tak, že na ňu klikneš.
