Dar

Do očí mi vyhŕkli slzy.
„Nie, to nemôže byť pravda, “ šepla som s pochybnosťami. Mama len strnulo prikývla a vyzerala, že sa zrúti.
„Prosím ťa. Zostaň silná aspoň kvôli nej. Aspoň pred ňou, “ roztrasene takisto ako ja šepla.
„Ako to, že len mesiac? ! Veď hovorili predtým, že dva roky! ! “ spýtala som sa neveriacky a odmietala prijať tú neuveriteľnú pravdu. Vtom sa z horného poschodia ozval buchot. Rýchlo sme s mamou vybehli po schodoch a zamierili do izby mojej mladšej sestry. Nik tam nebol, tak som vošla do kúpeľne.
„Nie! “ skríkla som a mama sa razom zjavila za mnou. Obe sme najskôr šokovane zamrzli. Mama ma rýchlo odstrčila z cesty a schytila Laurino telíčko do náručia. Ležala pred umývadlom a očividne bola v bezvedomí. Vtom som si všimla zjavnú príčinu. Krv. Krv, ktorá vytekala zo žíl mojej sestry a spolu s každou kvapkou krvi z nej unikal život.
„Choď zavolať záchranku! “ kríkla na mňa mama. Ja som však zostala stáť ako prikovaná a ani sa nepohla. Len som tupo zízala na moju žiletku pri sestriných rukách.
„Tereza! “ zakričala mama ešte raz a jej zúfalstvo v hlase ma primälo utekať. Vbehla som do svojej izby a roztrasene na mobile vyťukala číslo 150. Spomenula som si, ako som toto číslo už raz musela vytáčať a roztrasene opisovať, ako moja sestra odpadla. A potom to zistili...
„Haló, aký máte problém? “ vyrušil ma hlas dispečerky v mobile. Ani som si nevšimla, že už hovor zdvihla.

„Akú má krvnú skupinu? ! “ spýtala sa sanitárka mamy s nacvičeným pokojom v hlase. Skláňali sa nad mojou sestrou a upevňovali ju na nosidlá. Bola to scéna ako z filmu. Všade bolo obrovské množstvo krvi.
„AB pozitívnu, “ prehovorila mama, ktorá stála vedľa mňa a nevedela spustiť rozšírené zreničky z bledej tváre jej 11-ročnej dcéry. Obaja sanitári na seba rýchlo pozreli a vymenili si pohľady, ktorým sme nerozumeli. „Čo je? Je s tým nejaký problém? “ povedala mama, ktorá si ich tichej a nejasnej výmene informácií tiež všimla.
„A druhá? “ spýtala sa znova sanitárka a rýchlo pritom pozrela na mňa.
„Tú istú, “ povedala mama, ktorá len vďaka sanitárkinmu pohľadu pochopila, čo chce vedieť.
Ako odpoveď len sanitár spokojne prikývol.

Po príchode do nemocnice mi odobrali krv. AB pozitívna je totiž veľmi vzácna krv a ten deň sa odohrala hromadná autonehoda a tak sa zásoby tejto krvi spotrebovali. Ja som však mala tú istú skupinu a nemala som žiadnu zjavnú chorobu, tak som bola vhodný adept na darcovstvo. Keďže som mala ale len 16 a nespravili mi žiadne testy, musela mama podpísať papier, že je ochotná podstúpiť toto riziko. Bola to posledná možnosť, tak sme to skúsili.
Po niekoľkých hodinách sme konečne mohli vstúpiť do jej izby. Ležala na posteli s hrubými obväzmi na zápästiach. Mala zapnutú telku, ale ona len pozerala von oknom na zamračenú oblohu.
„Už to nikdy nerob! “ rozutekala som sa a hodila sa jej okolo krku.
„ Na čo by som to len odďaľovala? “ prehovorila potichu a stále sa na mňa nepozrela. Žasla som nad jej pokojom. Ako keby nemala 11, ale 40. Neviem pochopiť, ako tu môže tak pokojne sedieť zmierená so svojím osudom. Má pred sebou jediný mesiac života. Odhalili jej totiž srdcové ochorenie kardiomyopathia, na ktoré zomrel aj pred 4 rokmi náš otec. Jediným riešením je darcovstvo, ale vďaka jej vzácnej krvi je veľmi nepravdepodobné, že sa nájde vhodný darca.
„Laura! “ okríkla ju s bolesťou v hlase mama.
„Prosím už nikdy nič také nehovor. Prosím. Nevzdávaj to! “ prosila som ju a ešte stále ju objímala okolo krku. Z očí sa mi liali slzy a zmáčali jej perinu.
Zrazu som pocítila záchvev jéj drobného telíčka podo mnou. Z hrdla sa jej vydral vzlyk.
„Ja nechcem zomrieť. Bože môj! Prosím. Nie! Terez! Mama! Ja ešte nechcem odísť, “ povedala takmer nezrozumiteľne medzi vzlykmi.
Trochu sa mi aj uľavilo, že dala citom voľný priebeh, otvorila sa nám a neuzatvárala sa sama do seba. Ale jej srdcervúce slová ma hlboko zasiahli.
„Laura, pozri sa mi do očí, “ povedala som potom, čo som sa od nej trochu odtiahla. „No tak. Pozri na mňa, “ povedala som jej ešte raz a snažila sa o čo najpokojnejší tón. Konečne na mňa uprela jej veľké modré oči. Bože tak krásne dievča predsa nemôže zomrieť. Jej nádherné zlaté kučery jej splývali okolo jej krásnej okrúhlej tváričky s bielou hladkou pleťou, zvyčajne červenými líčkami a na jej vek inteligentným úsmevom. Teraz však jej biela pleť pôsobila až nezdravo a pod očami mala hlboké čierne kruhy. Nemohla som uveriť tomu, čím si musí moja malá sestra prejsť.
„Ja ťa nenechám odísť. Urobím pre to čokoľvek! “ povedala som pokojne a pomaly. Sama som bola prekvapená svojim vyrovnaným hlasom. Z očí jej vyhŕkli nové slzy.
„Sľubuješ? “ spýtala sa a zotrela si ich rýchlo z tváre. Bála sa nám ukázať svoju bolesť.
„Sľubujem, “ povedala som nežne „Ale musíš mi aj ty niečo sľúbiť. Že už sa o to nikdy nepokúsiš, “ dodala som a pohliadla jej na zápästia.
Iba horlivo prikývla a tentoraz ona objala mňa. Cez jej plece som pozrela na mamu a tá sa na mňa pomedzi slzy usmiala.
Keď sme prišli domov, zamierila som do svojej izby a vďačne sa vypísala do denníka. So slzami v očiach som si znovu čítala tie neuveriteľné slová, čo som práve dala na papier a tým akoby spečatila ich skutočnosť. Odrazu sa ozvali z vedľajšej Laurinej izby vzlyky. Aj mňa v tej chvíli začali páliť oči a hruď mi akoby sťahovala neviditeľná obruč zúfalstva a úzkosti. Nezniesla som ani len myšlienku na to, aké to bude, až odíde.
Nie! Povedala som si v duchu a zavrtela hlavou. Darca sa nájde. Z oka mi vypadla slza a zmočila práve jedno slovo. „Sľubujem“ to bolo to slovo, ktoré poznačila. Vtom mi v hlave skrsol plán, pri ktorom mi najskôr došlo zle, ale mala som aj taký zvláštny pocit uspokojenia. Do denníku som pripísala ešte jednu vetu a ihneď som zapla počítač, pripojila sa na internet a začala zisťovať.
„Čo je to acetaminophen? “ ozvalo sa zrazu za mnou a mňa až myklo.
„Nič, “ odpovedala som sestre, ktorej príchod som si ani nevšimla. Rýchlo som pozatvárala otvorené stránky na obrazovke. To čo som potrebovala vedieť, už som vedela. Pozrela som na hodiny. 3:45 ráno. Ani som si neuvedomila, že som pri ňom presedela skoro štyri hodiny.
„Nechceš dnes spať u mňa? “ spýtala som potom, čo som vypla počítač.
Spokojne prikývla a už sa žuchla pod perinu. Hneď som sa k nej pridala. Potichu sme vedľa seba ležali. Už je to doba, čo za mnou naposledy prišla do postele a chcela so mnou spať, lebo mala nočné mory. Objala som ju a premýšľala nad tým, čo som práve vypátrala.
„Terez, ja sa bojím, “ povedala tichučko Laura.
„Neboj sa. Darca sa nájde. To viem isto, “ upokojila som ju a hneď na to sme obe zaspali.

O dva týždne neskôr.

„Laura poď už! “ zakričala som na sestru, ktorá bola ešte hore v izbe a ja s mamou sme ju čakali medzi dverami. Chystali sme sa na krátky výlet za babkou a dedkom na dedinu a večer byť už späť. V nemocnici nám totiž neodporúčali veľmi sa s Laurou vzďaľovať od domova, keby sa náhodou... Prinútila som sa na to nemyslieť a nekaziť si náladu tým, že mojej sestre pravdepodobne zostávajú necelé dva týždne života. Laura sa ihneď objavila hore na začiatku schodiska a zamávala nám tým, po čo sa pravdepodobne vrátila. Bol to pager, ktorý ak zapípa oznamuje, že sa našiel darca. Zatiaľ sme len márne čakali a pager ostával tvrdohlavo tichý. Veľakrát už som nad ním len sedela, prebodávala ho pohľadom a prosila ho, nech pípne. Nič sa však nestalo.
Laura sa rozutekala dolu schodmi, keď sa odrazu uprostred zastavila a chytila za hruď.
Oči sa jej prevrátili v stĺp a ona sa bezvládne zviezla dolu.

Sedela som vedľa nej na posteli v nemocnici. Pager som zvierala v ruke a tuho sa modlila. Laura spala. Mama ticho sedela v rohu miestnosti a slzy jej stekali dolu po tvári. Lekári nám oznámili, že Laurin stav sa natoľko zhoršil, že jej zostáva jeden deň života. Ani som neplakala. A radšej by som bola, keby to šlo. Miesto toho, sa len obruč o polovičku stiahla a ja som mala pocit, že nemôžem dýchať.
„Mama musím ísť na chvíľku domov, “ prerušila som hrobové ticho. Len nemo prikývla. Nemyslím, že ma vôbec počula.
Rýchlo som vyšla z nemocnice a zamierila domov. Bývali sme od nej desať minút chôdze. Po tom, čo som dorazila domov, som zamierila rovno do kúpeľne. Siahla som pod skrinku pod umývadlom a vytiahla odtiaľ plastikové vrecko s logom neďalekej lekárne. Rýchlo som ho vložila do vrecka na mikine. Potom som šla do svojej izby. Denník schovaný pod poštárom som zobrala a uložila v Laurinej izbe do šuplíka na nočnom stolíku. Poobzerala som si celý dom a potom som zamierila späť do nemocnice.
Mama už dávno spala vedľa postele na stoličke. Laura však bola hore.
„Prepáč, “ prehovorila slabo.
„Nemáš sa za čo ospravedlňovať, “ odpovedala som rovnako potichu.
„Skazila som ti narodeninovú oslavu, “ prehovorila kajúcne. „Tak teda aspoň všetko najlepšie. Malo to byť prekvapenie, “ dodala, chytila ma za ruku a potom pokojne zaspala. Ešte chvíľu som pozorovala jej dvíhajúci a klesajúci hrudník. Úplne som zabudla, že mám narodeniny. Je mne som sa vymanila z jej slabučkého zovretia. Je čas, povedala som si. Jej srdce prestáva biť.
Pobozkala som ju na čelo, takisto ako aj mamu. Obe spali pokojne ďalej. Potichu som zatvorila dvere na izbe a zamierila do malej komôrky vedľa izby sestier. Sadla som si na prevrátené vedro a otvorila sáčok z lekárne. Vypadli z neho dva kompletné balíky liekov menom excedrin. Otvorila som prvý a pokojne jedla tabletky jednu za druhou. Tabletky mali horkú chuť, ale ja som pokračovala ďalej. Po prvom balíku som otvorila druhý a dala si naraz hneď tri tabletky. V tom mi vyhŕkli slzy. Dostala som strach. Ani ja som nechcela zomrieť. Roztriasli sa mi ruky, ale v tom som si spomenula na sestrinu slabú ruku a hneď som pokračovala odhodlane ďalej. Myslela som pritom na Lauru. Ona mi dodávala odvahu urobiť to. Pokračovať ďalej. Nakoniec som ich mala v sebe už všetky a ja som bola náhle veľmi malátna. Vytiahla som mobil z vrecka a vytočila pohotovosť.
„Pohotovosť, “ ozvala sa dispečerka.
„Som v nemocnici Svätého Martina na druhom poschodí v komore vedľa nemocničnej izby, “ povedala som slabo.
„A čo sa stalo? Aký máte problém? “ ozvalo sa po kratšom tichu.
„Ja.. spáchala som samovraždu, “ prehovorila som a poslednýkrát vydýchla.

O mesiac neskôr.

Laura sedela v izbe svojej sestry. Sestry, ktorá už mesiac nie je medzi nami a zomrela v deň svojich narodením, aby ju zachránila. Požila také množstvo acetaminophenu, že keď ju našli doktori, už jej nebolo pomoci. Jej mozog zomrel. Celá jej myseľ zmizla, ale srdce jej bilo ďalej. Takéto prípady sa označujú ako mozgová smrť. Našli ju aj s listom, v ktorom odkazuje, že svoje srdce chce dať jej sestre.
Laura spomínala, ako ich s mamou v ten večer zobudilo náhle pípanie pageru a mama zajasala. Laura však z toho mala zvláštny pocit. Ani nevedela prečo. Nemala však čas nad tým premýšľať, lebo ihneď nastal zhon. Po prebudení zistila, že srdce patrí jej sestre. Neprekvapilo ju to. Akoby to celý čas vedela. V novinách bol uverejnený článok s titulom: Dievča zomrelo pre svoju sestru. Len Laura s tým však nesúhlasila.
„Moja sestra nezomrela. Ona žije vo mne, “ ako raz povedala.
Teraz mala na kolenách otvorený jej denník. Posledný zápis bol z toho večera, kedy zistili, ako žalostne málo času jej zostáva. Posledná veta znela: Sľubujem, preto svojej sestre dám srdce ja.

 Vymyslený príbeh

5 0 0 0 0

Komentuj

3 komenty k blogu